Nemiluj ma, (Liebe mich nicht) Marah Wolf, CooBoo, 2022, preklad: Kristína Ježovičová

Fantasy young adult z prostredia prázdninového zážitkového tábora pre stredoškolákov s témou gréckej mytológie prináša istú dávku originality – hlavne jeho forma a doslova poľudštenie gréckych bohov tu skutočne vyznieva veľmi zábavne a určite si hlavne to získa záujem čitateľa už od prvej strany.

Hlavná hrdinka príbehu Jess je na prvý pohľad obyčajné dievča, traumatizované nevydareným vzťahov svojich rodičov a tým, že na svoje plecia prevzala zodpovednosť za chod domácnosti, keďže jej v láske sklamaná a opustená matka svoju úlohu rodiča po nečakanom odchode svojho manžela prestala zastávať tak, ako by Jess a jej mladšia sestra Phoebe potrebovali.

Hneď v úvode pozorujeme Jess s najlepšou kamarátkou Robyn ako sa v aute ženú lesom v pohorí Rockys, aby sa dostali do kempu, kde majú spolu stráviť posledné leto pred vysokou školou. Dôjde k príšernej nehode, aspoň Jess sa to tak zdá, dokonca vidí zvláštne veci, ktoré si však vzápätí nevie vysvetliť nijako inak, ako tým, že išlo o iba o sen.

V kempe však stretne chlapca, ktorý bol súčasťou jej sna a dovtedy ho veru jakživ nestretla. Isteže, chalan vyzerá k svetu a zamilujú sa doň takmer všetky dievčatá z tábora. Vrátane Jess.

Námet tohto príbehu sa mi veľmi páčil a vzhľadom na žáner si myslím, že bol aj veľmi vydarené spracovaný. Napätie, emócie, zvraty, to všetko tu nájdete. Kniha sa číta takpovediac sama.

S ohľadom na žáner by som ju však určite odporučila najmä mladým dievčatám alebo tým, ktorý žáner young adult v spojení s jemnou fantasy linkou vyslovene milujú.

Ako v každom románe, kde je hlavnou hrdinkou mladé dievča, ani tu nás neobídu občasné patetické výlevy, no musíme to vnímať ako neoddeliteľnú súčasť tohto žánru a dramatizácie príbehu, čo k literatúre pre mladých jednoducho patrí.

Prepojenie s gréckou mytológiou bolo veľmi príjemným a zaujímavým spestrením. Trochu mi prekážali ustavičné flirtovacie aktivity istých postáv. Ak by toho trochu autorka ubrala a pridala viac tej mytológie a väčšmi ju premiešala s našim moderným svetom, bolo by to dokonalé.

 

HODNOTENIE: 4/5 ⭐⭐⭐⭐s ohľadom na žáner

                                 Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem 

internetovému kníhkupectvu
Preškoly.sk

Knižku si môžete zakúpiť TU.

Letná stávka (Beach Read) Emily Henry, Aktuell, 2022, preložil Vladislav Gális

Na sklonku leta som sa začítala do knižky s príznačným názvom Letná stávka. Mám však pocit, že ani tento slovenský názov, ani originálny anglický Beach Read celkom správne neodzrkadľuje, o čom celý príbeh je, pretože je oveľa hlbší než naznačuje jeho názov, či už anglický alebo slovenský.

Štýl autorky ma veľmi zaujal a od prvej strany si ma hlavná hrdinka získala. Vnímame život skrz ňu a vidíme realitu sveta jej očami. Od spomienok na detstvo cez vysokoškolské časy až po súčasnosť, kedy sa Janaury ocitne v letnom dome, ktorý patril jej nebohému otcovi. Zhodou okolností vedľa nej býva známy spisovateľ Augustus Everett a ten veru January nie je vôbec neznámy. Inak, je veľmi vtipné, že v knihe s názvom Letná stávka je postava, čo sa volá Január – veľmi sa to to kontrastne hodilo – a keď vezmeme do úvahy, že mužský hrdina tejto kniha sa volá Augustus – niet čo dodať – protiklady, paralely a pekne vystavaná psychológia postáv, takto by som opísala tento román jednou vetou.

Nie je to úplne ľahulinké letné čítanie, je to niečo medzi trošku vážnejšou literatúrou a zábavnou chick-lit. Obe postavy, January aj Gusa alias Augusta, som si obľúbila a ich stretnutie, prekáranie a všetky tie nedorozumenia v prvej polovici knihy sa mi veľmi páčili a dobre som sa na nich bavila.

Zaujímavé je i to, že obaja hrdinovia sú spisovatelia a hoci sa spočiatku tvária ako rivali, napokon vysvitne, že majú toho spoločného oveľa viac a skvele sa dopĺňajú.

Ak čakáte niečo v štýle Sophie Kinselly, sklamem vás, nie je to rom-com v takomto štýle, nedejú sa tú také nevídané a šokujúce veci, ale určite tomu dajte šancu – hoci Sophie Kinsellu mám veľmi rada, Emily Henry si ma týmto príbehom na 100% získala – a úplne iným spôsobom ako Sophie. Páči sa mi, že ide viac pod povrch, ani humor tu nechýba, no je skôr takým jemným doplnkom. V popredí sú city a psychické rozpoloženie postáv, ich motívy a konanie. Je to veľmi príjemný, ľahko plynúci román o láske, priateľstve, odpúšťaní a odvahe byť sám sebou – takí, akí sme.

Chystám sa aj na ďalšiu jej knihu, tentokrát v angličtine – Book Lovers. Som zvedavá, ako to budem vnímať v angličtine 😊

HODNOTENIE: ⭐⭐⭐⭐⭐ 5/5 s ohľadom na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem 
internetovému kníhkupectvu
Preškoly.sk

Knižku si môžete zakúpiť TU.

Jane Austenová, Pýcha a predsudok (Pride and Prejudice), IKAR, 2022, preklad: Danka Jacečková

Pýcha a predsudok je v dnešnom modernom svete už klasickým ľúbostným románom o predsudkoch a pýche, ktoré by mohli zabrániť zrodu takého ušľachtilého citu, ako je láska. A to je práve ono, aj dnes sa tieto prekážky stavajú ľuďom do vzťahov, a nielen tých ľúbostných. Preto to stále čítame, točia sa filmy ...

Jane Austenová v ňom vykreslila zamilovávanie sa váženého a bohatého muža, pána Fitzwilliama Darcyho, s trochu arogantnými maniermi a slabšou sebareflexiou a prchkej mladej ženy, Elizabeth Bennetovej, s vyhranenými názormi (predsudkami 😊), pýšiacu sa svojim ostrovtipom a schopnosťou odhadnúť povahu človeka...

A obaja sa poriadne popália. Elizabeth si ani neuvedomuje, ako skreslene sa na svet díva, a hoci sa domnieva, že nemá predsudky a pozerá sa na spoločnosť triezvo, napokon si musí priznať, že ani ona sa vždy nezachovala spravodlivo a uvážlivo. Pán Darcy zase pochopí, že city a láska nehľadia na spoločenský rebríček a nech proti tomu akokoľvek ,,bojuje“ ... srdcu nerozkáže.

A čo nám vlastne tento nesmrteľný príbeh chcel povedať? Čo nám Jane Austenová chcela povedať? Ukázala nám ľudské poklesky, ktoré sa opakujú a sú súčasťou každej doby a hoci nemusíme rozumieť všetkým manierom a spoločenskej etikete vtedajšej doby, rozhodneme si vieme predstaviť, aké to je, urobiť chybu, nešťastne sa zamilovať, ako nám klebety dokážu obrátiť život hore nohami a že iba pravda a čestné jednanie dokážu urobiť nápravu.

Román Pýcha a predsudok nie je skrz-naskrz romantickým čítaním, hoci ľúbostná zápletka je v popredí, súčasník si nemusí ani uvedomiť, že v tej dobe hľadanie manžela nemuselo nevyhnutne súvisieť s romantikou. V očiach žien regentského obdobia, v ktorej Jane Austenová písala, išlo o živobytie, o istoty, zabezpečenie – hľadanie manžela predstavovalo útočisko, bezpečie. A hoci to možno vyznie hrozne, hľadanie manžela tu skutočne má celkom inú dôležitosť ako v dnešných časoch.  

Zároveň však tento príbeh prekračuje svoju dobu uvedomením si, že táto podstata uzatvárania manželstva nebola správna a v mnohých prípadoch tieto partnerstvá nefungovali a jestvovali iba na povrchu.

Z môjho pohľadu je tento román geniálny nielen preto, že sa tu snúbi krásny a úprimný príbeh pravej lásky bez príkras a pátosu, ale zároveň poukazuje na chyby vtedajšieho fungovania spoločnosti a to tak, že si to nikto, azda okrem Jane, a neskorších čitateľov (tí, čo si už Pýchu a predsudok mohli prečítať v inej dobe) ani nevšimol.

Prečo však aj napriek irónií a kritike spoločnosti vníma väčšina čitateľov Jane Austenovú ako autorku romantických príbehov? Čítali ste už krajšie vyznanie lásky ako tie čo napísala Jane? 😊

„Márne som sa vzpieral, zbytočne som bojoval sám so sebou, nedokážem viac potláčať svoje city. Musíte mi dovoliť, aby som vám povedal, ako hlboko vás obdivujem a milujem.“ (str. 209)

 Sú také autentické, neprehnané a pritom plné citu.

Kto ma trochu pozná, vie, že Pýcha a predsudok je môj najobľúbenejší román a Jane Austenová najobľúbenejšia autorka – takže moje hodnotenie je plný počet  hviezdičiek a jedno veľké nekonečné plus. 😊 ⭐⭐⭐⭐⭐+🌟

P.S.: K novému prekladu, nemôžem nič vytknúť. Zdá sa mi prepracovanejší a modernejší, nenašla som tam žiadne rušivé momenty. Čítal sa veľmi dobre.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR 

                               a internetovému kníhkupectvu:

Ak vás recenzia zaujala, knižku si môžete kúpiť  TU

Zima bez teba (Winter Without You) Beth Good, Fortuna Libri (SK) 2021, preklad: Barbora Al Zafari

 Viete si predstaviť, aké to musí byť vymeniť slnečné Grécko za mrazivý anglický Cornwall? Navyše, ak ste práve pochovali svoju lásku a musíte začať odznova. Hlavná hrdinka Hanna sa po smrti svojho snúbenca vracia do Anglicka a keďže už nemá žiadnych príbuzných a po rokoch zisťuje, že jej stará mama umrela iba nedávno a zdedila po nej jej starý dom, vyberie sa prevziať si svoje dedičstvo. Do domu sa zamiluje na prvý pohľad. 

Aby toho nebolo málo, tento dom chce vraj pre seba získať jej nový sused, Raphael Tregar. A ten veru akoby vyskočili z romantických snov o pánovi Darcym každého dievčaťa. Hanna však má aj kopec iných starostí, a tak sa túto príťažlivosť od začiatku snaží ignorovať. Navyše ešte stále predsa miluje svojho zosnulého priateľa...

Hoci sa Hanne celkom páčila predstava, ako sa zakráda tým starým domom len vo svetle sviečok, sťa nejaká postava z románov Jane Austenovej.

Román Zima bez teba (ten názov mi úplne k deju nesedel, keďže o zosnulom Santosovi tam veľa toho nebolo – a predpokladám, že „bez“ neho tá „zima“ bola) je veľmi vtipný, skrz-naskrz romantický príbeh o predsudkoch, mrazivom Cornwalle a dávnych tajomstvách.

Od prvého stretnutia Hanny s Raphaelom to poriadne iskrí – a tie dialógy. Toto čítanie bola skutočná lahôdka, páčili sa mi aj vedľajšie postavy, ktoré veľmi príhodne dopĺňali vtipné momenty a smerovanie vzťahu dvoch hlavných postáv.

Ten muž vyzeral úžasne. Študujúc jeho vysokú postavu so širokými plecami v nepremokavej bunde a s čiapkou na hlave, si pomyslela, že Bailey sa nejako podarilo ten fakt nespomenúť. Mal výraznú hranatú počernú tvár, ktorá svedčila o dlhých hodinách trávených na vzduchu v každom počasí. Bola to  tvár, na ktorú sa človek musí pozrieť aspoň dvakrát, aby sa uistil, že vidí správne: rovný nos, vysoké čelo, silná sánka a inteligentné oči, ktoré odhaľovali viac než len priemerné vedomosti. (str. 44)

„Koniec koncov sme predsa najbližší susedia.“
„To sotva.“
„Medzi našimi domami je iba jedno pole,“ poznamenal. „To z nás v Cornwalle robí najbližších susedov. A nemôžeme sa predsa ignorovať naveky.“
„Nevidím dôvod, prečo by sme nemohli. Je to poriadne veľké pole.“
(str. 47)

Autorka píše veľmi pútavo, jej príbeh má hĺbku, postavy sú vtipné a rôznorodé, dobre vykreslené. Na druhej strane i keď Hanna smúti za Santosom, nepreháňa sa to s nejakými traumami, nevyťahujú sa zbytočné spomienky, ide skôr o nový začiatok a snaha pozerať sa skôr dopredu než do minulosti.

„Vďaka za pozvanie, ale mám na práci lepšie veci, než sa zúčastňovať na vašich ... intelektuálnych hrách.“
 „Intelektuálnych hrách?“ Raphael Tregar stál hneď za ňou, ako keby ju chcel nasledovať dovnútra. „Ak by som chcel s vami hrať hry, slečna Clitheroeová, nemalo by to nič s intelektom.“ (str. 85)
 
„Viete o tom, že ste čudná?“
„Hovorí muž, ktorý sleduje ženy na svojom traktore.“
Iba sa na ňu letmo pozrel a namieril si to do domu bez toho, aby sa presvedčil, či ide za ním.
(str. 104)

Takže napriek tejto na prvý pohľad ťažkej a smutnej téme, je to skôr príbeh hravý, vtipný, romantický a taký živý. Páčilo sa mi, ako sa Hanna a so všetkým popasovala a nevzdávala sa. Zaujímavé i to, že celý príbeh nám rozpráva iba ona so svojho pohľadu, takže o tom, ako to všetko vníma Raphael sa dozvedáme iba vďaka dialógom, čo je tiež – pre mňa – takou črtou „austenovského“ štýlu (o ktorej sa autorka v texte aj zmieňuje, predpokladám, že je asi tiež jej obdivovateľkou :) ).

Zahľadela sa cez okno do tmavých polí. „Čo žerú také husi?“
„Dievčatá z mesta.“
„Ha-ha-ha,“ zasmiala sa. (str. 163)

 
„Bola celá vyparádená, akoby šla na rande, a nákupnou taškou kývala, ako keby v nej mala zopár odrezaných hláv.“
Penny žmurkla. „Nemusíš sa ani snažiť uhádnuť, čie hlavy to boli.“
„Viem si predstaviť,“ povedala Hanna zamračene. „Možno vyzerá ako dokonale milá dáma, keď ju človek vidí prvý raz. No ide z nej trochu strach, to musím priznať.“
(str. 208)
 
„Nie je to láskavosť. Poznám človeka, ktorý pestuje vianočné stromčeky. Dlhuje mi službu.“ Znovu si ju premeral, teraz s trochu posmešným pohľadom. „Aký veľký preferujete, slečna Clitheroeová?“
„Veľký,“ vyzývavo mu chrstla do tváre. „Čím väčší, tým lepší.“
Mäkko sa zamsial a odkráčal.
(str. 226)
 
„Neverím tomu, že idem mať sex s chlapom, ktorý nosí takú hlúpu čiapku.“
„Zmĺkni,“ zamrmlal a pobozkal ju na krk, „lebo si ju zase nasadím.“
(str. 304)

               

Za mňa to bola bezchybná romantika, pekne vygradovaná, navyše s množstvom vtipného doberania a bez zbytočnej teatrálnosti.

Dávam päť hviezdičiek ⭐⭐⭐⭐⭐5/5

Za možnosť zúčastniť sa štafety ďakujem @knizny_blond

Z krvi a popola (From Blood and Ash), Jennifer L. Armentrout, Zelený kocúr, 2021, preklad: Dana Petrigáčová

Romantický fantasy román Z krvi a popola ma chytil za srdce hneď od prvej strany. A to som mala celkom vysoké očakávania, keďže som poväčšine z každej strany na tento titul počula iba samú chválu a superlatívy. A rozhodne s nimi musím po prečítaní súhlasiť.

„Nie som náročná,“ oponovala som. „Zlez zo mňa.“

Nadvihol obočie. „Naozaj?“

Keď chcem, aby si zo mňa zliezol, neznamená to, že som náročná.“

„Na tom sa asi nezhodneme.“ Odmlčal sa. „Princezná.“

(str. 32)

Rozprávanie v prvej osobe, priamo z pohľadu hrdinky býva v týchto žánroch určite správnou voľbou. Prerozprávaním udalostí z pohľadu Penelaphe alias Poppy vtiahne čitateľa okamžite do deja a zároveň mu hlavná hrdinka ihneď prirastie k srdcu a dokáže sa s ňou tak oveľa lepšie stotožniť.

„Nie všetci strážcovia sú dobrí muži, princezná.“

Zaostrila som. „Viem. Odvaha a sila sa nerovnajú dobru.“

„Na  tom sa zhodneme.“ Jeho pohľad zablúdil k mojim ústam a zrazu mi bolo na hrudi nevysvetliteľne teplo.“

(str. 37)

Mne osobne bola „nepoškvrnená“ Poppy veľmi sympatická, zdala sa mi veľmi nekonvenčná, odvážna, priamočiara, vtipná, inteligentná a nebojácna. Jej odvahu zdolávať životné prekážky by som veru chcela mať. Aj jej najlepšie priateľka, spoločníčka Tawny, pôsobila ako veľmi príjemná osôbka a ozajstná priateľka. K srdcu mi prirástol aj Vikter či Rylan, strážcovia nepoškvrnenej. A Hawke, Poppyin nový strážca, šikovný, urastený a veľmi fešný bojovník obráti naruby nielen Poppyino vnímanie svojho života a sveta okolo...

Fantasy svet je dobre vystavaný, politické ašpirácie, intrigy, kto je koho nepriateľ - to všetko autorka perfektne premyslela - páči sa mi, že to odzrkadľuje pravdy aj o skutočnom svete - takéto fantasy zrkadlá našej reality mám rada - aj keď je tu dosť silný dôraz na Poppy a jej prežívanie vzťahov a romantickej linky - napriek tomu sa mi tento svet vidí dobre prepracovaný. 

„Penelaphe,“ prehovoril hlbokým a príjemným hlasom pripomínajúcim hustú, hriešnu čokoládu. „Od tejto chvíle až do samého konca som váš.“

(str. 155)

Jennifer Armentroutová dokázala vykresliť postavy pútavo, presvedčivo a dala im potrebnú hĺbku, aby príbeh fungoval.

Vyslovil slová, ktoré príliš často neznamenali nič a zriedkavo znamenali všetko.

(str. 210)

Dej je skutočne veľmi akčný, stále sa niečo dialo, či už išlo o krvilačné scény ako aj iné každodenné starosti Poppy žijúcej v zlatej klietke s mnohými obmedzeniami.

Dialógy medzi Poppy a Hawkem som si nesmierne užívala, nebolo to nič teatrálne, ale úderne, živé, vtipné, výstižné... Poppy zbytočne nedramatizovala, hoci v mnohých situáciách by k tomu možno i bol priestor a aj preto som si ju tak veľmi obľúbila. Snažila sa väčšinou myslieť triezvo, pomáhať slabším, zachraňovať koho sa dalo. Hawke jej viackrát povedal, že je iná, ako očakával a musím s ním súhlasiť. Hoci by mala predstavovať krehkú, pannu, čo sa trasie o život, Poppy bola jej presným opakom, plná odvahy, odhodlania s dobrým srdcom a vycvičená na boj, krásna pritom vôbec nie s dokonalou postavou – no nestotožníte sa s ňou 😊

„Ty by si bola rada, keby som povedal, že sa mi páčiš?“ opýtal sa.

„Zarmútilo by ťa, keby som povedala nie?“

„Zničilo by ma to.“

(str. 251)

 

„Prepáč.“ Vôbec sa nezdalo, že mu to je ľúto. „Mám selektívny sluch.“

„Si .. si fakt otrasný.“

(str. 291)

 „Povedala si, citujem: ,Toto je strašne, hrozne, nezvratne...´“

„Tú príslovku si sa naučil dnes, čo? Lebo to som vôbec nepovedala.“

(str. 390)

 Hawke predstavuje presne ten typ záhadného hrdinu, od ktorého žiadna žena nedokáže odtrhnúť oči a nielen pre jeho excelentne vypracované svaly a príťažlivú tvár, ale aj charizmu, ktorú Jennifer Armentroutová dokázala vtesnať na stránky knihy bez toho, aby sme Hawkea mali na obálke knihy. A to je už čo povedať!

A čo sa týka šteklivejších scén, páčilo sa mi, ako to autorka odstupňovala, nebolo to hŕŕŕ, všetkého bolo akurát, ani málo, ani príliš a vôbec to nepôsobilo rušivo či nasilu – a toto musím skutočne oceniť, pretože písanie sexuálnych scén je určite jednou s najťažších vecí pri písaní – mohli by totiž pokaziť celý príbeh, no tu sa to rozhodne nestalo.

„Chcela by som, ale na rozdiel od teba som v tme slepá...“ zalapala som po dychu, keď ma vzal za  ruku a stiahol ma dole. Kým som si stihla uvedomiť, sedela som mu v lone – v lone.

(str. 320)

Hawkova ruka mi skĺzla z chrbta. Vzápätí som ju pocítila na líci s neomylnou presnosťou. „Zaujíma ma kto si.“

(str. 323)

 „Mňa nemôžeš mať, ja som nemateľná.“

„Také slovo neexistuje.“

(str. 324)

 Pohladil ma po líci. „Nezáleží na tom, kto ti čo povedal, ale snáď vieš, že si hodnejšia než všetci, koho poznám.“ (str. 427)

 

„Ehm... si dokonalý.“

Zatváril sa prísne. „Nie, nie som. Zaslúžiš si niekoho, kto bude, ale ja som sviňa a nič také nedovolím.“

(str. 433)

Neskutočná romantika, inteligentný humor, sexi scény, dynamické akčné bitky a postupné odhaľovanie nenačakaných tajomstiev a skutočnej pravdy – tak by som jednou vetou zhrnula o čom je román Z krvi a popola.

Jediné, čo musím vytknúť sú dva významové posuny v preklade (nechcem však spoilerovať a vysvetľovať prečo)  ktoré si však nemusel všimnúť každý (ja som práve pred začatím čítania odovzdala svoj preklad, takže som ešte bola v móde, všímam si každý detail 😇) 

MOJE HODNOTENIE: 5/5 ⭐⭐⭐⭐⭐ bez ohľadu na žáner 

 PORIADNE SOM SI TO UŽILA 😍

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

VYDAVATEĽSTVU ZELENÝ KOCÚR

Ak vás román Z krvi a popola zaujal, kúpiť si ho môžete priamo na stránke vydavateľstva za skvelú cenu: 

KÚPIŤ ROMÁN Z KRVI A POPOLA TU

Súzvuk nerovníc, Laura Fechová, 2021 (pôvodná slovenská tvorba), samovydanie

Román Súzvuk nerovníc o láske dvoch malých ľudí, Dorote a Dávidovi, ktorí sa poznajú od škôlky, z pera mladej autorky Laury Fechovej, sa mi páčil. Dorota hlboko miluje Boha, žije svojou vierou, ale svojho kamaráta Dávida, ktorý vedie svetskejší život ako ona, neodsudzuje, práve naopak, má ho rada snaží sa v ňom prebudiť vieru a lásku k Bohu. Medzi týmito dvomi mladými ľuďmi je veľmi vrelý cit, priateľstvo, ktoré sa však rokmi premenilo na lásku. Existuje však dôvod, prečo Dorota nemôže Dávidovu lásku opätovať, a nie je to len v tom, že Dávid sa Bohu otáča chrbtom... Hlavná myšlienka, zápletka, vtipné dialógy, uveriteľné postavy – toto všetko si ma získalo. Tajomstvá, ktoré mala Dorota, a to ako sa postupne odhaľovali, ma držalo poriadne v napätí.

Z textu je cítiť láska k Bohu a hlboká viera. Mne osobne tieto kresťanské ladené príbehy nevadia, hoci nie som typický kresťan a na cirkev a vieru ako takú mám trochu svojský názor (v Boha verím, ale v cirkev nie), no niektorým čitateľom by to možno mohlo trochu vadiť –  musím však podotknúť, že je to podané veľmi nenásilne. Cítila som z príbehu veľa nádeje a ničím nepodmienečnú lásku rovnako, ako to býva v knihách Francine Riversovej. Touto cestou by sa určite autorka mala uberať.  Pochváliť musím aj veľmi ľahko plynúci dej, reálny, nenásilný, ktorému čitateľ veľmi ľahko uverí. Je tu slovenské prostredie, mená, reálie – zvládnuté na výbornú.

Miestami mi však vadili trošku prehnané a štylisticky nie celkom adekvátne opisy emocionálneho rozpoloženia, ale aj komplikovanejšie opisovanie deja – ja som v tomto ohľade za jednoduchosť a myslím si, že ak by sa štylisticky niektoré časti doladili (pretože niektoré napísala autorka prenádherne) mohla by som s čistým svedomím označiť tento román za skvost – neošúchaný, originálny s hlbokými myšlienkami.

Toto milé, romantické dielko s krásnymi obrazmi i myšlienkami (až na zopár štylistických lapsusov) hodnotím na  ⭐⭐⭐⭐ (s ohľadom na žáner)

Držím autorke palce v ďalšej tvorbe a verím, že moje „výhrady“ k štylistickým prostriedkom jej pomôžu a posunú ju v tvorbe zase o krôčik ďalej... 💜

Ďakujem za možnosť prečítať si túto knižku v štafete, ktorú zorganizovala samotná autorka :)

INSTAGRAM: @wondersofbookz, autorka: @laurafechova 

Ideálny pár (The Wedding Game), Jane Feather, preklad: Miriam Ghaniová, Slovenský spisovateľ, 2018

Posledná časť trilógie o sestrách Duncanových - o najmladšej sestre Chastity - nám ponúka ďalší očarujúci príbeh o nezlomnej ženskej vôle a láske medzi mužom a ženou. Doktor Farell sa na agentúru The Mayfair lady obráti so žiadosťou, aby mu pomohli nájsť vhodnú manželku. Jeho požiadavky na tento post doktorovej ženy slečnu Duncanovú skutočne zaskočia. Doktor si zakladá prax, a tak potrebuje bohatú ženu, ktorá mu v tomto pomôže a finančne i spoločenský ho pozdvihne.

„Získala pred doktorom Douglasom Farellom tú výhodu, že ho už videla, keď raz vošiel do obchodu pani Beedleovej na rohu, aby si kúpil výtlačok The Mayfair Lady. Chastity ho vtedy fascinovane pozorovala, zatiaľ čo on ju nevidel. Bol vysoký, širokoplecí a urastený a na takého muža sa tak ľahko nezabúda. Svaly má ako športovec, boxer alebo zápasník, uvedomila si Chastity. Okrem toho si  všimla hrču na jeho nose, asi niekedy zlomenom, čo ju len utvrdzovalo v jej teórií.“ (str. 5)
 

 Chastity sklame jeho ziskuchtivý prístup k manželstvu, a tak si od doktora udržiava chladný odstup, aj keď ju fyzicky priťahuje.

Pár z eduardského obdobia
(ilustračné foto)

Chastity si všimla jeho obdivný pohľad a zmenu v úsmeve, čo ju potešilo. Napovedala jej to ženská intuícia. Hoci jej bol proti srsti, tešilo ju, že uňho vyvolala takúto reakciu. (str. 69)
               

Tak ako aj v predchádzajúcich dvoch častiach, aj tu to medzi hlavnými hrdinami poriadne iskrí a oddeľujú ich rozdielne názory a postoje. Doktor Farell je odhodlaný venovať sa najmä skutočne chorým pacientom a nie rozmarom rozmaznaných aristokratov a Chastity ako príslušníčku vyššej vrstvy tento jeho postoj spočiatku uráža a pokoruje.

Najmladšej slečne Duncanovej nepáči, že si príťažlivý doktor vyberá medzi bohatými nevestami ako na trhu, a rozhodne v tom nehrá hlavnú rolu iba morálka. Vystavanie dej -  zbližovanie, iskrenie a konflikty – sú s najväčšou pravdepodobnosťou inšpirované zápletkou z Pýchy a predsudku z pera mojej najmilovanejšej autorky Jane Austenovej, čo autorka sama potvrdzuje, keďže zmienku o tomto románe vložila priamo do jednej z replík Chastity Duncanovej:

 
„Čo to čítate Chastity?“ opýtal sa príkro Douglas.
„Pýchu a predsudok,“ odvetila. „Je to veľmi vtipné.“
„Tuším pritom vnímate naplno aj okolie,“ poznamenal ostro. „Slečne Austenovej tým príliš nelichotíte.“
„Ach, čítala som tú knižku už veľa ráz, takmer ju poznám naspamäť,“ povedala Chastity. (str. 161)        

Na rozdiel od Austenovej románov však môžete očakávať jemnú erotiku a oveľa feministickejšie zmýšľajúce ženy než bolo možné za čias slečny Austenovej.

Táto séria je veľmi príjemné oddychové čítanie s iskrivými trefnými dialógmi a provokatívnym doberaním ústredných postáv, avšak, aj keď to možno znie ako klišé, tá prílišná emancipácia sa mi v týchto historických románov zdá prehnaná. To, že slečny Duncanové prišli o poctivosť, len preto, aby o ňu prišli, a nie zo skutočnej lásky, sa mi nezdá ako niečo obdivuhodné a podľa mňa nemá s emancipáciou nič spoločné. Asi najmä preto mi táto séria až tak neprirástla k srdci, hoci sa čítala veľmi dobre.

 

MOJE HODNOTENIE: 4/5 s ohľadom na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem 
internetovému kníhkupectvu
Preškoly.sk

Román Ideálny pár si môžete zakúpiť TU.

               

Malé ženy, (The Little Women) Louise May Alcott, IKAR, 2020, preklad: Danka Jacečková, poézia: Magda Balogová

  Americká autorka tohto nesmrteľného románu, Louise May Alcottová, sa preslávila po celom svete hlavne vďaka tomuto počinu. Pozná ho určite takmer každý, dnes už aj vďaka novému filmovému spracovaniu so Saoirse Ronan v hlavnej úlohe. Musím oceniť, že tentokrát sa táto filmová podoba Malých žien začína v dvoch časových líniách a postupne sa príbehy prelínajú, takže vďaka tomu nahliadneme aj do viac biografickej podstaty stojacej za zrodom tohto očarujúceho románu predchnutom rodinnou atmosférou, dievčenskou energiou, sile ísť si za svojim snom a v neposlednom rade – láskou.

  Od prvej stránky románu na vás vyskočí dynamický opis štyroch sestier – ústredných postáv prostredníctvom rozhovoru. V úvode knihy nečakajte žiadne siahodlhé úvahy a vnútorné uvažovanie protagonistov. Ich živé prekáranie a situačné mechaniky, ktorými autorka predstavuje svoje postavy už na prvých stránkach vás vtiahnu do deja akoby ste boli toho vy sami súčasťou.

„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.“

„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg a pozrela sa na svoje staré šaty.

„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy a ublížene potiahla nosom.

 „Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“ ozvala sa Beth spokojne zo svojho kúta. 

(str. 7)

  Na základe prvých viet prvej kapitola si ihneď čitateľ zaradí každú sestru do pozície, ktorú im autorka prisúdila. Priamočiaru a odvážnu Jo, Meg so záľubou v parádení, Amy, ktorá sa ako najmladšia správa ako „rozmaznané“ dievčatko a takmer vždy spokojná, pokorná a plachá Beth.

   Jo sa na večierku spriatelí s chlapcom od suseda – Lauriem. Obaja sa schovajú za záves, a tak sa začne jedno úžasné priateľstvo tohto utiahnutého chlapca nielen s Jo, ale aj s jej sestrami. Môžeme iba hádať do akej miery sa v tomto autorka inšpirovala vlastným životom, ale bez pochýb ona samotná je námetom práve pre postavu Jo a jej sestry sa stali predlohami ostatných slečien Marchových. 

               

  „Dobre, ďakujem, pán Laurence. Ale nevolajte ma slečna Marchová, som len Jo,“ odvetila mladá dáma.

  „A ja nie som pán Laurence. Som Laurie."

  „Laurie Laurence... aké zvláštne meno.“

„Moje prvé meno je Theodore, ale nepáčilo sa mi, lebo chlapci ma prezývali Dora. Tak som ich prinútil, aby ma volali Laurie.“

„Ani ja neznášam svoje meno, je také sentimentálne! Chcela by som, aby ma všetci volali Jo, nie Josephine. Ako si ich prinútil, aby ti prestali hovoriť Dora?“

„Zmlátil som ich.“

„Tetu Marchovú zmlátiť nemôžem, takže to asi budem musieť vydržať,“ vzdychla si Jo rezignovane. (str. 38)

                ===

„Dáš si trochu soli?“ ponúkol Laurie Jo, keď jej podával misku s bobuľami.

„Ďakujem, ale uprednostňujem pavúky,“ odvetila a lovila v šľahačke dvoch malých neborákov, ktorí v nej našli svoju smrť. „Ako sa opovažuješ pripomínať mi ten hrozný obed, keď ten tvoj absolútne nemá chybu?“ dodala. Obaja sa rozosmiali a začali jesť z jedného tanierika, lebo ostatný riad sa už rozchytal. (str. 159)

  Nechýbajú humorné situácie vychádzajúce z každodenných činností, ktoré ozvláštňujú rodinný nádych príbehu a podčiarkuje silu a puto priateľstva. Je zrejmé, že takéto vtipné situácie pozná autorka z reality svojich skutočných zážitkov z detstva a mladosti.

„Čo si s tým dievčaťom počneme? Nikdy sa nebude správať ako mladá dáma,“ vzdychla si Meg a s nesúhlasným výrazom na tvári sledovala naháňačku.

„Dúfam, že nie, mám ju rada presne takúto milú a zábavnú,“ odvetila Beth, ktorá by ani za svet nikomu nepriznala, že ju mrzí, keď sa Jo delí o tajomstvá aj s niekým iným ako s ňou. (str. 193)

       Louise May Alcottová maka nesporný talent vyjadriť charakter postáv na základe ich replík a aj práve preto je tento príbeh takým vďačným námetom pre filmové spracovanie. Jo je taký chlapec v sukni a je to zrejmé z každého jej činu, vety a vyjadrenia názorov. Je zo sestier tá najdrsnejšia, ale nie necitlivá, dynamická, ale nie nevšímavá, kritická, ale i empatická, urážlivá a zaťatá, ale so sebareflexiou a schopnosťou odpúšťať. A presne taká bola s najväčšiu pravdepodobnosťou aj samotná autorka. Jej pozorovací talent, vďaka ktorému sú jej postavy také plastické, by som prirovnala k daru, ktorým oplývala aj moja milovaná spisovateľka, múza a idol v jednom, Jane Austenová. Rozdiel medzi v nimi však vidím v tom, na čo sa sústredili. Jane túžila po láske k mužovi, ale nikdy sa nevydala. Loiuse naopak, aj keď sa nikdy nevydala, nezažila sklamanie, pretože po tom ani netúžila. Jo Marchová sa v románe napokon vydala, ale dokonca aj v novom filmovom spracovaní bolo naznačené, že tento záver s vydatou Jo si vynútil vydavateľ a nebola to autorkina túžba, aby sa jej literárne alter ego - Jo vydala. Dokonca samotná Louise sa vyjadrila, že sa niekoľkokrát v živote zamilovala do pekných dievčat, ale nikdy nie do chlapa. Je teda dosť pravdepodobné, že Louise May Alcottová bola homosexuálne orientovaná, a keďže takáto orientácia sa vtedy netolerovala, autorka radšej zostala spokojne sama a rozvíjala vo svojom živote iné veci, ktorého ju napĺňali.

               

„Keby som bola chlapec, ušli by sme spolu a užili si kopu zábavy. No som len úbohé dievča, preto sa musím správať slušne a zostať doma. Nepokúšaj ma, Teddy, je to bláznivý plán.“ (str. 262)

               

 Napriek svojej chlapčenskej náture sa mi veľmi páčilo, ako podala romantiku, najmä medzi Amy a Laurie, ktorého srdce spočiatku patrí práve Jo.

„Jo, naozaj sa to nedá?“

„Teddy, drahý, kiežby som mohla!“

To bolo všetko. Po krátkej odmlke sa Laurie vystrel a vyriekol. „To je v poriadku, nič si z toho nerob.“ A bez slova odišiel. Nebolo to však v poriadku a Jo sa trápila, lebo vo chvíli, keď jej po tvrdej odpovedi spočinula jeho kučeravá hlava na pleci, mala pocit, akoby svojmu najlepšiemu priateľovi vrazila do srdca dýku. Keď odišiel a viac sa neobzrel, vedela, že Laurie, ktorého poznala, sa už nikdy nevráti. (str. 453)

===

S prvými tónmi hudby vstúpil Amy do líc rumenec, oči sa jej rozžiarili a začala netrpezlivo podupkávať nohou, lebo tancovala veľmi dobre a chcela, aby to Laurie vedel. Zažila však neopísateľný šok, keď sa dokonale pokojným tónom opýtal: „Chce sa ti tancovať.“

„Ľudia to na plesoch zvyčajne robia.“

Jej užasnutý pohľad a úsečná odpoveď primali Laurieho chybu čo najrýchlejšie napraviť.

„Myslel som prvý tanec. Preukážeš mi tú česť a venuješ mi ho?“

„Môžem ti ho venovať, ak ho odrieknem grófovi. Tancuje božsky, ale určite mi to prepáči, keďže si starý priateľ,“ odvetila Amy v nádeji, že titul urobí na Laurieho dojem a uvedomí si, že sa s ňou nemá zahrávať.“ (str. 470)

            ===

 Hnev skrývala pod úsmev na tvári a vyzerala nezvyčajne radostne a krásne. Laurie ju sledoval s potešením, lebo sa nepredvádzala a ani sa nevliekla, ale tancovala oduševnene a ladne, ako sa patrí. Toto nové zistenie ho, prirodzene, primalo pozrieť sa na ňu inak, a kým sa večierok prehupol do druhej polovice, dospel k záveru, že „z malej Amy bude veľmi očarujúca žena.“ (str. 471)

===

               

„Ako sa volá táto vec?“ dotkol sa záhybu jej šiat, ktorý sa mu zniesol na koleno.

„Ilúzia.“

„Výstižné. Vyzerá to veľmi pekne. Novinka, však?“

„Používa sa to celé veky. Videl si to už na mnohých dievčatách a až dnes si zistil, že je to pekné? Blázonko!“

„Takú nepozornosť možno ľahko vysvetliť. Ešte nikdy som v tom nevidel teba.“

„Nehovor také veci, zakázala som ti to. Dám prednosť káve pred lichôtkami. A nehrb sa, znervózňuje ma to.“ (str. 472)

    Naozaj krásne je tu opísané postupné zbližovanie medzi Lauriem a Amy. Zbožňujem Amy. Vždy mi svojou „rozmaznanou“ úprimnosťou pripadala veľmi zábavná, či už v knihe, alebo vo filme. Je taká ľudská, má chybičky a neoháňa sa veľkými ideálmi, teda o nich nehovorí, ale napokon dospieva v krásnu a dôstojnú dámu.

    Osud každej zo sestier sa naplní iným spôsobom, ale spoločne tvoria krásnu mozaiku života a tieto ich životné údely zobrazené s láskou, vášňou a živelnosťou, ktorú do nej Louise May Alcottová vložila, budú pútať určite stále ďalšie a ďalšie generácie čitateľov.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román Malé ženy zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU

Skrotený búrlivák (Devil´s Daughter), Lisa Kleypas, IKAR 2019, preklad: Miriam Ghaniová

V poradí piata časť z tejto série Osudy Ravenelovcov hovorí o ľúbostnom vzťahu medzi Westom Ravenelom, vtipným a kedysi zhýralým bratom Devona Ravenela, ktorého poznáme z prvej časti Bezohľadný darebák a Phoebe, lady Clarovou, Pandorinou švagrinou, (dcérou Sebastiana St. Vincent a Evie Jennerovej z románu Zimná láska zo série Čakanky, ktorá vyšla v Ikare v roku 2008 a patrí k najlepším dielam tejto autorky). Už tam sa mi postava Westa veľmi zapáčila. Sympatie čitateliek si určite získal nielen nápravou svojho charakteru a tvrdou prácou na statku, ale svojím svojským humorným prístupom k realite a schopnosti sa smiať sám na sebe. 

West sa zatváril ľahostajne, oprel s na stoličke a zahľadel sa do svojej prázdnej šálky. Jeden prst si navliekol do ozdobnej slučky. „Prečo sú všetky šálky také malé? Sú pre deti či čo?“

  „Je to francúzsky porcelán. Kathleen hovorí, že ich máme držať medzi palcom a ukazovákom.
 „A prečo nemáme normálne šálky pre dospelých?“

Žiaľ taktika odviesť pozornosť bokom na Devona nezabrala. „Nielen ja som si všimol, že ťa lady Clarova priťahuje.

               

Ďalšie informácie »

Šťastná nevesta (The Bride Who Got Lucky), Janna MacGregorová, IKAR, 2019, preklad: Miriam Ghaniová

    V druhom príbehu zo série The Cavensham Heiresses teda v preklade Dedičky z rodu Cavenshamovcov zvedie osud i láska dohromady Nicholasa St. Mauera, ktorého poznáme z prvej časti Nešťastná nevesta (recenziu nájdete TU) ako lorda Somertona a Emmu Cavenshamovú, sesternicu nešťastnej nevesty Claire, teraz už lady Pembrookovej.

   Už v závere úvodnej časti tejto série autorka naznačuje, že ďalším párom bude práve Sommerton a Emma, ale v tomto románe sa dostávame k hlbšej podstate týchto postáv. Začala som ich  vnímať inak ako pri zbežnom nahliadnutí, keď tvorili iba kulisu pre Pembrookov a Clairin príbeh.

   Nick, lord Somerton, nás v spomienkach zavedie do minulosti, kde sa stávame svedkami bezcitného správania jeho otca a jeho následné „vylúčenie“ z rodiny. Po tom, čo sa ho otec zriekne, sa Nick zaprisahal, že bude oveľa bohatší ako jeho otec, vojvoda z Rentonu. Ten mu vyčíta. dlhy, ktoré narobil jeho kamarát Paul a nie on sám, ale priateľovi pomohol a ako sa hovorí „za dobrotu na žobrotu“ kvôli tejto záležitosti prichádza ako pätnásťročný o rodinné zázemie a hlavne o otca a jeho podporu, finančnú i ľudskú.

      Emma zase bojuje s inými démonmi minulosti. Jej najlepšia kamarátka Lena Sykestonová sa pred pár rokmi vydala za Lorda Aultona, ktorý sa ukázal ako tyran a aj keď videla na priateľke, že v manželstve trpí, nič nespravila a Lena sa napokon stáva „obeťou“ tragickej nehody, spadne doma zo schodov a umrie, spolu so svojím nenarodeným dieťatkom. Emma nepochybuje o tom, že ju zabil jej manžel a chce to dokázať, aby pykal za svoj zločin. Trápia ju výčitky, že priateľke nepomohla včas.

       Obaja hlavní aktéri tohto príbehu sa nechcú viazať, Nick sa zaprisahal, že nebude k nikomu prechovávať nijaké hlboké city, stačí mu Pembrookovo priateľstvo, nechce opäť zažiť bolesť, ktorú mu spôsobil otec odmietnutím. Emma zase nechce uviaznuť v nefunkčnom manželstve, nedajbože s takým násilníkom ako Aulton, nechce, aby ju niekto ovládal.  Chce byť slobodná. V tomto období vystupuje naozaj ako veľmi emancipovaná osôbka  a nesie mnohé črty silnej feministky – nie však zatrpknutej. Jej snom je založiť banku pre ženy, aby im pomohla z nepriaznivých situácií krôčik po krôčiku si plniť svoje túžby a sny i bez manželov.

Z pomyslenia, že by sa mala na celý život alebo nebodaj na večnosť podriadiť manželovi, jej naskakovali zimomriavky. (str. 59)

   Emmin boj za spravodlivosť v Leninom prípade však veci tak skomplikuje, že Nick je nútený ju požiadať o ruku. Na svoje prekvapenie, počiatočné Emmino odmietanie ho sklame a uvedomí si, že s touto ženou si vie predstaviť lepší život než ten, čo viedol doteraz....

     Obaja hlavní hrdinovia sú podobné povahy a obaja bojujú s vlastnými strachmi. Páčilo sa mi, že autorka ich vzťah rozviedla v rozpätí niekoľkých rokov od svadby Pembrooka a Claire a nenasúkala ich zbližovanie bezprostredne po ich zoznámení v prvom diele.

    Od začiatku je jasné, ako sa príbeh skončí, šťastne až do smrti, ale ich boje s vlastnými démonmi i s hmatateľným zlom v ľuďoch autorka krásne využila na dokreslenie vývoja ich vzťahu. 

,,Kto vám to urobil?" nežne jej pohladil zranené zápästie. 

Celý čas zadržiavala slzy a tento láskyplný dotyk jej v tom veľmi nepomáhal. Keby sa pokúsila hoci len o jediné slovo, určite by sa zosypala, a ten len preglgla. Jej zranenie bolo zanedbateľné v porovnaní s tým, čo si musela vytrpieť Lena počas tých rokov s Aultonom. (str. 127)

     Príbeh je síce jednoduchý, ale vďaka tomu sa veľmi ľahko číta, plynie dynamicky a vôbec nie rozvláčne. Myslím, že romantika je v ňom taká akurátna. Ak máte rady romány, kde sa hlavná hrdinka pri svojom vyvolenom posúva dopredu a on sa k nej správa ako k tej najvýnimočnejšej bytosti na svete – ak takúto romantiku môžete – určite siahnite po tejto knihe.

MOJE HODNOTENIE: 4,5/5 s ohľadom na žáner

Ak vás recenzia na román Šťastná nevesta zaujala

chceli by ste si ho prečítať, kúpiť si ho môžete TU

za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu