sobota 11. apríla 2020

Obhliadka bytu (Folk med ångest), Fredrik Backman, IKAR 2020, preklad: Mária Bratová

     Novinka od švédskeho spisovateľa Fredrika Backman má skutočne ohúrila. Napriek tomu, že mám doma od neho aj Oveho, Babičku, Britt Marie a Medveďovce (chýba mi ešte My verzus vy) doteraz som sa do nich nepustila, keďže mám celkom veľa neprečítaných kníh v knižnici a navyše veľa času strávim aj prekladaním (tiež beletrie) 😊. No teraz som si už skutočne istá, že tie Backmanove romány patria k pokladom mojej knižnice. 

    Ešte som doteraz nikdy nečítala tak zamotaný, vtipný a dojímavý príbeh v jednom. Spočiatku sa mi javili informácie, ktorými nás autor bohato zásobil, trochu mätúce, ale vnímam to ako jeho zámer, aby nás zmiatol a potom postupne odkrýval tajomstvá každého z účastníkov obhliadky bytu. Postáv nám Backman doprial tiež požehnane. V podstate ani netušíme, ktorá z postáv je tá hlavná. Ja by som za hypotetickú ústrednú postavu označila možno práve chlapíka, ktorý skočil z mosta ešte desať rokov pred tým, než sa počas obhliadky bytu odohrala táto čudesná rukojemnícka dráma a aj keď v príbehu vlastne priamo ani nevystupuje, práve on spája všetkých týchto ľudí, ktorí sa počas tejto bizarnej situácie takpovediac zblížia z hodiny na hodinu.
 
   Jazyk je dynamický a táto dynamika je postavená na dialógoch, rýchlom spáde udalostí a retrospektívnom prepletaní dejových línií. Okrem toho autor nešetril nádhernými myšlienkami, takzvanými večnými pravdami. Že ako ich rozoznáte? Jednoducho, srdce vám zaplesá, keď sa nad týmito vetami zastavíte. A verte mi, že sa zastavíte!

Zopár z nich:
„Vaša mamička mala pravdu. Tí, ktorí nás vedia rozosmievať, sú na celý život,“ utvrdzovala sa Estelle a myslela na istého britského spisovateľa, ktorý napísal, že na svete nič nie je neodolateľnejšie a nákazlivejšie než dobrý humor. A potom si spomenula na americkú spisovateľku, ktorá napísala, že samota je ako hlad, človek si ani nevšimne, ako vyhladol, kým nezačne jesť. (str. 254)


Estelle si spomenula na ďalšieho spisovateľa, ktorý takmer pred sto rokmi napísal, „že tvoje deti nie sú tvoje deti, sú to synovia a dcéry prapôvodnej životnej túžby.“ (str. 255)

A holá pravda? Tá neexistuje. O hraniciach vesmíru sme vypátrali len to, že vlastne neexistujú, o Bohu vieme iba toľko, že o ňom nevieme nič. Preto istá mama farárka mala na svoju rodinu úplne jednoduchú požiadavku: Robme to najlepšie, čo je v našich silách. Hneď dnes zasaďme jabloň, aj keď vieme, že svet sa zajtra rozpadne na kusy.

Zachráňme, koho vládzeme.

 (st. 327)

     Aj napriek neskromnému počtu postáv, ľahko sa s nimi stotožníme, pretože sú presne takí skutoční ako my. Majú svoje chyby, slabosti i svoju individuálnu výnimočnosť. Fredrik Backman je znalec ľudského zmýšľania, všetkých možných starostí, radostí i démonov dnešnej modernej doby a ich dopad na človeka. 

    Odporúčam všetkými desiatimi! Ja som z tohto románu nadšená. Rozosmial ma, rozplakal a dočítala som ho o pol druhej v noci – asi viete prečo, MUSELA SOM!

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 


Ak vás recenzia na román OBHLIADKA BYTU zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU


Malé ženy, (The Little Women) Louise May Alcott, IKAR, 2020, preklad: Danka Jacečková, poézia: Magda Balogová


  Americká autorka tohto nesmrteľného románu, Louise May Alcottová, sa preslávila po celom svete hlavne vďaka tomuto počinu. Pozná ho určite takmer každý, dnes už aj vďaka novému filmovému spracovaniu so Saoirse Ronan v hlavnej úlohe. Musím oceniť, že tentokrát sa táto filmová podoba Malých žien začína v dvoch časových líniách a postupne sa príbehy prelínajú, takže vďaka tomu nahliadneme aj do viac biografickej podstaty stojacej za zrodom tohto očarujúceho románu predchnutom rodinnou atmosférou, dievčenskou energiou, sile ísť si za svojim snom a v neposlednom rade – láskou.
  Od prvej stránky románu na vás vyskočí dynamický opis štyroch sestier – ústredných postáv prostredníctvom rozhovoru. V úvode knihy nečakajte žiadne siahodlhé úvahy a vnútorné uvažovanie protagonistov. Ich živé prekáranie a situačné mechaniky, ktorými autorka predstavuje svoje postavy už na prvých stránkach vás vtiahnu do deja akoby ste boli toho vy sami súčasťou.

„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.“
„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg a pozrela sa na svoje staré šaty.
„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy a ublížene potiahla nosom.
 „Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“ ozvala sa Beth spokojne zo svojho kúta. 
(str. 7)

  Na základe prvých viet prvej kapitola si ihneď čitateľ zaradí každú sestru do pozície, ktorú im autorka prisúdila. Priamočiaru a odvážnu Jo, Meg so záľubou v parádení, Amy, ktorá sa ako najmladšia správa ako „rozmaznané“ dievčatko a takmer vždy spokojná, pokorná a plachá Beth.
   Jo sa na večierku spriatelí s chlapcom od suseda – Lauriem. Obaja sa schovajú za záves, a tak sa začne jedno úžasné priateľstvo tohto utiahnutého chlapca nielen s Jo, ale aj s jej sestrami. Môžeme iba hádať do akej miery sa v tomto autorka inšpirovala vlastným životom, ale bez pochýb ona samotná je námetom práve pre postavu Jo a jej sestry sa stali predlohami ostatných slečien Marchových. 
               
  „Dobre, ďakujem, pán Laurence. Ale nevolajte ma slečna Marchová, som len Jo,“ odvetila mladá dáma.
  „A ja nie som pán Laurence. Som Laurie."
  „Laurie Laurence... aké zvláštne meno.“
„Moje prvé meno je Theodore, ale nepáčilo sa mi, lebo chlapci ma prezývali Dora. Tak som ich prinútil, aby ma volali Laurie.“
„Ani ja neznášam svoje meno, je také sentimentálne! Chcela by som, aby ma všetci volali Jo, nie Josephine. Ako si ich prinútil, aby ti prestali hovoriť Dora?“
„Zmlátil som ich.“
„Tetu Marchovú zmlátiť nemôžem, takže to asi budem musieť vydržať,“ vzdychla si Jo rezignovane. (str. 38)

                ===

„Dáš si trochu soli?“ ponúkol Laurie Jo, keď jej podával misku s bobuľami.
„Ďakujem, ale uprednostňujem pavúky,“ odvetila a lovila v šľahačke dvoch malých neborákov, ktorí v nej našli svoju smrť. „Ako sa opovažuješ pripomínať mi ten hrozný obed, keď ten tvoj absolútne nemá chybu?“ dodala. Obaja sa rozosmiali a začali jesť z jedného tanierika, lebo ostatný riad sa už rozchytal. (str. 159)

  Nechýbajú humorné situácie vychádzajúce z každodenných činností, ktoré ozvláštňujú rodinný nádych príbehu a podčiarkuje silu a puto priateľstva. Je zrejmé, že takéto vtipné situácie pozná autorka z reality svojich skutočných zážitkov z detstva a mladosti.

„Čo si s tým dievčaťom počneme? Nikdy sa nebude správať ako mladá dáma,“ vzdychla si Meg a s nesúhlasným výrazom na tvári sledovala naháňačku.
„Dúfam, že nie, mám ju rada presne takúto milú a zábavnú,“ odvetila Beth, ktorá by ani za svet nikomu nepriznala, že ju mrzí, keď sa Jo delí o tajomstvá aj s niekým iným ako s ňou. (str. 193)

       Louise May Alcottová maka nesporný talent vyjadriť charakter postáv na základe ich replík a aj práve preto je tento príbeh takým vďačným námetom pre filmové spracovanie. Jo je taký chlapec v sukni a je to zrejmé z každého jej činu, vety a vyjadrenia názorov. Je zo sestier tá najdrsnejšia, ale nie necitlivá, dynamická, ale nie nevšímavá, kritická, ale i empatická, urážlivá a zaťatá, ale so sebareflexiou a schopnosťou odpúšťať. A presne taká bola s najväčšiu pravdepodobnosťou aj samotná autorka. Jej pozorovací talent, vďaka ktorému sú jej postavy také plastické, by som prirovnala k daru, ktorým oplývala aj moja milovaná spisovateľka, múza a idol v jednom, Jane Austenová. Rozdiel medzi v nimi však vidím v tom, na čo sa sústredili. Jane túžila po láske k mužovi, ale nikdy sa nevydala. Loiuse naopak, aj keď sa nikdy nevydala, nezažila sklamanie, pretože po tom ani netúžila. Jo Marchová sa v románe napokon vydala, ale dokonca aj v novom filmovom spracovaní bolo naznačené, že tento záver s vydatou Jo si vynútil vydavateľ a nebola to autorkina túžba, aby sa jej literárne alter ego - Jo vydala. Dokonca samotná Louise sa vyjadrila, že sa niekoľkokrát v živote zamilovala do pekných dievčat, ale nikdy nie do chlapa. Je teda dosť pravdepodobné, že Louise May Alcottová bola homosexuálne orientovaná, a keďže takáto orientácia sa vtedy netolerovala, autorka radšej zostala spokojne sama a rozvíjala vo svojom živote iné veci, ktorého ju napĺňali.
               
„Keby som bola chlapec, ušli by sme spolu a užili si kopu zábavy. No som len úbohé dievča, preto sa musím správať slušne a zostať doma. Nepokúšaj ma, Teddy, je to bláznivý plán.“ (str. 262)
               
 Napriek svojej chlapčenskej náture sa mi veľmi páčilo, ako podala romantiku, najmä medzi Amy a Laurie, ktorého srdce spočiatku patrí práve Jo.

„Jo, naozaj sa to nedá?“
„Teddy, drahý, kiežby som mohla!“
To bolo všetko. Po krátkej odmlke sa Laurie vystrel a vyriekol. „To je v poriadku, nič si z toho nerob.“ A bez slova odišiel. Nebolo to však v poriadku a Jo sa trápila, lebo vo chvíli, keď jej po tvrdej odpovedi spočinula jeho kučeravá hlava na pleci, mala pocit, akoby svojmu najlepšiemu priateľovi vrazila do srdca dýku. Keď odišiel a viac sa neobzrel, vedela, že Laurie, ktorého poznala, sa už nikdy nevráti. (str. 453)

===

S prvými tónmi hudby vstúpil Amy do líc rumenec, oči sa jej rozžiarili a začala netrpezlivo podupkávať nohou, lebo tancovala veľmi dobre a chcela, aby to Laurie vedel. Zažila však neopísateľný šok, keď sa dokonale pokojným tónom opýtal: „Chce sa ti tancovať.“
„Ľudia to na plesoch zvyčajne robia.“
Jej užasnutý pohľad a úsečná odpoveď primali Laurieho chybu čo najrýchlejšie napraviť.
„Myslel som prvý tanec. Preukážeš mi tú česť a venuješ mi ho?“
„Môžem ti ho venovať, ak ho odrieknem grófovi. Tancuje božsky, ale určite mi to prepáči, keďže si starý priateľ,“ odvetila Amy v nádeji, že titul urobí na Laurieho dojem a uvedomí si, že sa s ňou nemá zahrávať.“ (str. 470)

            ===

 Hnev skrývala pod úsmev na tvári a vyzerala nezvyčajne radostne a krásne. Laurie ju sledoval s potešením, lebo sa nepredvádzala a ani sa nevliekla, ale tancovala oduševnene a ladne, ako sa patrí. Toto nové zistenie ho, prirodzene, primalo pozrieť sa na ňu inak, a kým sa večierok prehupol do druhej polovice, dospel k záveru, že „z malej Amy bude veľmi očarujúca žena.“ (str. 471)

===
               
„Ako sa volá táto vec?“ dotkol sa záhybu jej šiat, ktorý sa mu zniesol na koleno.
„Ilúzia.“
„Výstižné. Vyzerá to veľmi pekne. Novinka, však?“
„Používa sa to celé veky. Videl si to už na mnohých dievčatách a až dnes si zistil, že je to pekné? Blázonko!“
„Takú nepozornosť možno ľahko vysvetliť. Ešte nikdy som v tom nevidel teba.“
„Nehovor také veci, zakázala som ti to. Dám prednosť káve pred lichôtkami. A nehrb sa, znervózňuje ma to.“ (str. 472)

    Naozaj krásne je tu opísané postupné zbližovanie medzi Lauriem a Amy. Zbožňujem Amy. Vždy mi svojou „rozmaznanou“ úprimnosťou pripadala veľmi zábavná, či už v knihe, alebo vo filme. Je taká ľudská, má chybičky a neoháňa sa veľkými ideálmi, teda o nich nehovorí, ale napokon dospieva v krásnu a dôstojnú dámu.
    Osud každej zo sestier sa naplní iným spôsobom, ale spoločne tvoria krásnu mozaiku života a tieto ich životné údely zobrazené s láskou, vášňou a živelnosťou, ktorú do nej Louise May Alcottová vložila, budú pútať určite stále ďalšie a ďalšie generácie čitateľov.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 


Ak vás recenzia na román Malé ženy zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU



 

Wonders of books Published @ 2014 by Ipietoon