Najväčšie tajomstvo, (The Greatest Secret) Rhonda Byrne, IKAR 2021 preložil Štefan Kočiš

Kniha Najväčšie tajomstvo nie je klasickou motivačnou knihou, ktorou sa vás snaží autorka o niečom presvedčiť. Možno pôvodné Tajomstvo bolo viac o tejto snahe, presviedčať, že vesmír funguje istým spôsobom, ale toto tajomstvo číslo jedna nám odhaľuje to najpodstatnejšie – a to, že my sme tým vesmírom. Toto naše pravé ja nájdete učupené a zatienené našim ľudským egom v každom jednom z nás. Možno neveríte na ezoterické mystéria a na veci medzi nebom a zemou, no nikto nemôže poprieť, že naše ľudské ego nevie všetko, ale niečo za ním – to niečo v nás – to vedomie, vie všetko, avšak nie tak „klasicky“.... jednoducho – pravda je v nás... pravda je vo hviezdach...

Uznávam, že ide o dosť hlbokú filozofiu, no práve o tejto hlbokej filozofii je táto ohromná kniha plne neskutočných tajomstiev o nekonečnej studnici našej duše, našich schopností, nášho pravého ja...

Mňa osobne oslovilo asi každé jedno slovo a lepíkovala som ako šialená, pretože každá veta vo mne niečo otvárala, odkódovala a ja som doslova prekypovala nadšením, unesená tým, aké pravdivé sú slová týchto múdrych prebudených ľudí – a táto múdrosť je dedičstvom každého jedného z nás ... iba ju musíme v sebe objaviť, otvoriť jej dvere, uznať, že to môže byť aj inak než nás učili...

Náhodne som vybrala zopár úryvkov z knihy, nedajú sa vybrať tie najlepšie – knihu si treba prečítať celú  – určite sa k nej stále budete vracať  - u mňa to tak určite bude:

Počas storočí sa rozpoznaniu vlastnej podstaty dalo veľa mien. Osvietenie, sebarealizácia, sebaobjavenie, prebudenie, rozpamätanie. (str. 12)

Prišli sme do tohto sveta ako telo, aby sme sa dozvedeli, že nie sme telo. (str. 19)

„Tragédia a komédia ľudského života spočíva v tom, že počas jeho trvania takmer vždy myslíme, cítime, konáme, vnímame a vytvárame vzťahy v záujem iluzórneho ja.“ (str. 25)

„Vy ste to. Je to tak blízko, že ho nevidíte.  Pozeráte sa na svet okolo seba jeho očami.“ (str. 33)

„Myseľ nikdy neodhalí, kto ste, pretože ona túto pravdu zakrýva. Odhalíte ju len vtedy, keď sa od mysle oslobodíte a prestanete sa s ňou stotožňovať.“ (str. 38)

☝ TOTO JE TAKÁ PRAVDA – ja som sa v živote o tom už toľkokrát presvedčila a stále sa o tom presviedčam ... 😊

„V skutočnosti nie sme ľudskou, ale nekonečnou bytosťou. Sme nekonečnou bytosťou, ktorá má ľudské zážitky.“ (str. 43)

Vedomie nemožno ničím narušiť. Preto ani vás nemôže rozrušiť nijaké množstvo problémov. Nemôže sa vás dotknúť nič negatívne. Nemôžu vás ovplyvniť vojny. Vy ako vedomie ste vždy v bezpečí a v pohode. (str. 62)

Všetci máme v živote jedno poslanie – prebudiť sa a uvedomiť si, že sme vedomie a začať si užívať tú neuveriteľnú šou tohto sveta. Keď sa prebudíte, budete vo svete, ale nie zo sveta, čo znamená, že sa úplne zbavíte všetkých jeho problémov. (str. 73)

„Keď stojíme na vrchole hory alebo sa pozeráme na hviezdy, cítime nekonečno, ktorým naozaj sme, a preto toľkí túžime po prežívaní bezhraničných diaľok. (str. 75)

„V stave čistého vedomia prestáva všetko utrpenie.“ (str. 133)

Vedomie rozpúšťa všetko, čo nie je pravdivé. (str. 162)

Svoje šťastie odkladáme, keď veríme, že príde zo sveta okolo nás. Čakáme, že nás niekto alebo niečo urobí šťastnými. No trvalé šťastie nám neprinesie nikto. Nič zvonku nám ho nezaručí, hocijako dlho budeme čakať. (str. 173)

„Vo chvíli, keď akceptujete ťažkostí, ktoré sa k vám dostali, dvere sa otvoria.“ (str. 125)

Bez ohľadu na to, ako sa navonok javí dianie vo svete, všetko je vždy, vždy dobré. (str. 209)

„Keď urobíme jeden krok k pravému ja, ono urobí deväť krokov k nám.“ (str. 219)

Najväčšie tajomstvo mi dalo oveľa viac, ako som čakala. Hoci čítam mnohé iné ezoterické zdroje o tejto pravde, toto  podanie večných mystérií života predstavuje veľmi prístupnú formou pre moderného človeka, ktorý sa na túto cestu seba-objavovania práve rozhodol vydať a potrebuje nielen zistiť pravdu, ale aj trochu pookriať v dnešnom na prvý pohľad „bláznivom“ svete. Je to ako pohladenie duše a zároveň príprava na cestu sa za svojim pravým JA...

Túto publikáciu nemôžem hodnotiť hviezdičkami, (😊) toto jednoducho musíte čítať.

Chápem, že niekto tieto mystické záležitostí nechce skúmať, ale aj tak mu odporúčam to skúsiť. Skutočne to stojí za to - prebádanie týchto právd, zamyslieť sa nad nimi. Táto nádherná knižka s krásnymi hlbokými myšlienkami nás pozýva ponoriť sa do niečoho (pre niekoho možno až tak nie) neznámeho, ale veľmi hodnotného a rozhodne vám to nemôže uškodiť. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR 

 

                               a internetovému kníhkupectvu:

Ak vás recenzia zaujala, knižku si môžete kúpiť  TU

Studený výstrel (Cold shot) Dani Pettrey, vydavateľstvo i527.net, 2018, preklad: i527.net

         Táto detektivka s romantickou zápletkou a s veľavravným názvom „Studený výstrel“ je napínavým čítaním od začiatku až do konca. Ide o prvú časť zo série Chrabrosť z Chesapeaku. Hneď od prvej strany nás autorka uvádza in medias res doprostred hlavnej zápletky: bývalý ostreľovač Griffin McCray je správcom parku a práve tu nájde telesné pozostatky, ktoré určite nepochádzajú z čias občianskej vojny. Na miesto činu zavolá súdnu antropologičku Finley Scottovú, s ktorou už nejaký čas spolupracuje a pri ktorej sa mu tep pravidelne zrýchľuje, ale snaží sa to zakryť pod maskou príkrosti a nezáujmu. Prípad vraždy ich však zblíži, keďže Finley je v ohrození života. Páchateľ zasahuje do vyšetrovania a chce ho zmariť. Je evidentné, že vrahom je vynikajúci ostreľovač, a tak na povrch postupne vyplávajú veci z Griffinovej minulosti, na ktoré chcel dávno zabudnúť a hlavne nechcel, aby o tom vedela Finley...

V ušiach jej búšilo tak nahlas, že nič nepočula.

Čakala, dýchala plytko a namáhavo, hruď jej zvieralo.

Neprichádzal.

Naplnila ju úľava... potom jej to však došlo.

Kradne telo neznámej.

(str. 36)  

                Vedľajšími postavami sú Griffinovi priatelia, agent FBI Declan Grey a Parker Mitchell, kriminalistický technik. Ich priateľstvo je narušené udalosťami z minulosti. Luke Gallagher bol tiež súčasťou ich parite, ale pred rokmi záhadne zmizol. Tu, v osudoch jeho priateľoch, sa črtajú ďalšie samostatné príbehy z tejto série.

Keď odchádzala. Winston zakňučal.

Mrkol na svojho psa. ,,Ver mi" vydýchol napätie, ktoré ho zvieralo vo vnútri... , a to všetko iba z jedného bozku na líce, ,,viem, ako sa cítiš." 

(str. 100)

                  Myslím, že celý príbeh je písaný veľmi dynamicky, autorka pracuje s detailmi, a pred vašimi očami sa doslova rozvíja napínavý „film“ a čitateľ musí hltať stránku za stránkou, aby spolu s hlavnými postavami prišiel na koreň veci a zistil, kto je vrahom a prečo vlastne vraždil.

 Všetko bolo úplne jasné - miloval ju. Aj proti svojej vôli sa do tejto ženy hlboko zamiloval.

Ponáhľal sa k nej, kľakol si pred ňou na kolená a objal ju.

Zložila sa v jeho zovretí. 

(str. 159)

Ďalšie informácie »

Dielo majstra, (The Masterpiece) Francine Riversová, Kumran, 2018, preklad: Zdenka Buntová

Francine Riversová je autorkou, ktorá má neuveriteľný talent prerozprávať tie najťažšie príbehy a vliať do nich zároveň svetlo a nádej. Ani jej najnovší počin Dielo majstra nie je výnimkou. Príbeh dvoch ľudí, ktorí v detstve prišli o rodičov a museli sa už ako deti postaviť zoči-voči najťažším životným skúškam, vás určite chytí za srdci a aj si pri ňom poplačete. Najmä v retrospektívnych častiach, keď sa vraciame do ich detstva. Podľa mňa, utrpenie detí, je to najhoršie, čo sa na svete deje...

Mamy však ráno nebolo. Bobby Ray nevedel, či má ísť do školy, alebo čakať. Plný obáv aj hnevu schmatol učebnice a rozbehol sa dolu schodmi.

V škole sa ho pán Talbot znovu vypytoval, či je všetko v poriadku, a Bobby Ray znova tvrdil, že áno. „Prečo by nemalo byť?“ odvrkol vzdorovito.

„Pretože máš už tretí deň to isté tričko.“

 „Mama nemala čas prať. Jasné?“

„Tak dobre, ale kde máš úlohu? Vždy si ich píšeš poctivo a teraz už dva dni nič. Ani cvičenia, ktoré vám dávam v triede, si nevyriešil. Čo sa deje?“

„Zabudol som, to je všetko. Napíšem si ju a zajtra donesiem.“

Takmer sa rozplakal, keď mu pán Talbot stisol plece.

 „Povieš mi, keby si potreboval pomoc, však?“

(str. 179)

Je to príbeh, pri ktorom som si výdatne poplakala, ale zároveň mi zahrial dušu...

 

                Bobby Ray si utrel oči. Bál sa povedať, že mamy niet už piaty deň a horúčkovito sa pokúšal niečo vymyslieť. „Úlohy mám napísané.“

                Jeho učiteľovi sa zaleskli oči. „Tým sa teraz netráp. Ničím sa netráp. Pomôžem ti.“  

(str. 181)

Z Bobbyho Raya sa stane uznávaný umelec Roman Velasco, no aj napriek umeleckým a pracovným úspechom nie je Roman alias Bobby Ray šťastný. Minulosť ho prenasleduje a vyrovnáva sa s ňou netradičným spôsobom – v noci maľuje grafiti, za čo by ho mohli posadiť do basy a zároveň by stratil svoje nadobudnuté umelecké renomé.

               

                Grace Moorová mala tiež ťažké detstvo, no na rozdiel od Romana, sa vďaka neuveriteľnému zážitku z detstva vyberie cestou viery a aj napriek nepriaznivým životným udalostiam, ktoré ju prenasledujú aj v dospelosti, jej lásku a oddanosť Bohu to nenaruší.

Ďalšie informácie »

Nanič mama (The Unmumsy mum) Sarah Turner, vydavateľstvo Tatran, 2018, preklad: Jana Benková-Marcelliová

Ružová knižka Nanič mama z pera blogerky Sarah Turnerovej je úprimnou sondou do hĺbky duše obyčajnej mamy, ktorá je v prvom rade človek a teda svoje mamičkovské povinnosti zvláda ako „človek“ nie ako „supermama“.  

Môj pôrodný výkon vyvrcholil, keď som bola otvorená na desať centimetrov. Vyhlásila som najnezmyselnejší štrajk vo svojom živote a odmietla tlačiť.

„Chcem epidurálku!“ zakvílila som nevedno na koho. Moja požiadavka zostala bez odozvy, keďže táto loď odplávala o päť centimetrov skôr.

„Chcem cisársky rez!“

„Chcem zomrieť!“

Tak. Tak.

Všetci znervózneli. Trish zostrila hlas.

autorka, blogerka Sarah Turnerová

Podľa Jamesa som potom predstierala, že tlačím. Pritom som mumlala „Veď tlačím,“ no očividne som nedokázala nasmerovať akékoľvek úsilie smerom dolu. Zjavne som sa však spamätala a napokon skutočne zatlačila, lebo po troch hodinách, keď sa ma zmocnil už známy pocit, že sa usilujem vysrať delovú guľu, bol Jude konečne na svete.
Neskutočná úľava. (str. 39)

Obal knihy vás navnadí na príjemné oddychové čítanie s humorným podtónom, no Sarah nám toho chce povedať viac, ako len pobaviť. Keďže aj ja som mamou (mám takmer šesťročného syna a trojmesačnú dcérku) vedela som sa vžiť do Sarah absolútne na sto percent. S tým rozdielom, že nepijem toľko vína a na rozdiel od Sarah prešla som si aj drsnejšou formou popôrodnej depresie.

Snaž sa nemeškať. Mám tvojich detí po krik. (Sárina smska Jamesovi – str. 76)

Nie je to jeho vina, ale po piatich hodinách „Som priateľský svietiaci medvedík, naučím ťa 1,2,3“ som uháňala po skrutkovač na vyberanie batérií a mumlala: „Už nie si taký priateľský, čo Alfie?“ (str. 104)

Musím povedať, že knižka sa mi čítala jedna radosť, pretože autorka nevymenúvala konkrétne situácie, ale skôr zovšeobecňuje plusy a mínusy svojho materstva takým nadneseným svojským spôsobom a preto sa skôr dozvedáme o duševnom dozrievaní počas materstva ako o konkrétnych zážitkoch s množstvom dialógov a opisov. Myslím, že to poňala sviežo a vďaka tomu sa kniha číta ľahučko, občas si súhlasne pokyvkávate hlavou, smejete sa nad niektorými historkami a sem-tam si uvedomíte, že aj vy robíte rovnaké chyby a obviňujete sa – a tak ako zistili Sarah pri svojom blogovaní – nie ste v tom samy. 

Autorka Sarah Turnerova so synmi Judeom, Henrym a manželom Jamesom.

Teraz žijem v nádeji, že si zaslúžim vykúpenie za odsudzovanie z bezdetných čias preto rozdávam súcitné kývnutia hlavou, kedykoľvek som svedkom takejto situácie. Už nevydávam nesúhlasné „ts ts ts,“ akým cudzí ľudia naznačujú, že si máte urobiť poriadok s deckom. S úsmevom viditeľne prikývnem v nádeji, že vyšlem jasný odkaz „Všetci sme si to zažili. Správa sa nerozumne. Kryjem ti chrbát.“ (str. 203)

Táto publikácia môže byť skvelou terapiou pre všetky (viac či menej ) zúfalé mamičky. Určite odporúčam prečítať každej či už budúcej mame, alebo už dávno ,,praktizujúcim“ maminám. Nielen, že sa skvelo zabavíte, ale trošku sa vám uľaví, že nie ste jediná na svete, ktorú niekedy materstvo dovádza k nepríčetnosti. Ak ste sa ešte len chystáte na mamičkovské povinnosti, táto Sárina spoveď vás pripraví na to, že netreba mať „veľké očakávania“ a je to v poriadku, ak to nie vždy zvládate bez kriku a sĺz (tým som vás samozrejme nechcela vystrašiť).

„Nikdy nebudem svoje deti podplácať,“ vyhlásila som raz. Ha, ha , ha, ha, ha. Podplácanie je v skutočnosti jediná rodičovská taktika, s ktorou dosahujem žiaduce výsledky. Nie som v tom sama:  podplácanie je základom rodičovského prístupu u 99 percent populácie. Za každým slušným dieťaťom sú gumové cukríky, nie je tak? Zvyšné percento používa mágiu alebo čary. (str. 110)

Moje deti - Lianka a Alex

Nedostatky som našla v názvoch seriálov a relácií, či detských animákov, ktoré našinec nemusí vždy poznať a tak „nezafungujú“ u nás Slovákov tak ako v Británii. Je otázne či prekladateľka nemohla prekladať tieto názvy našimi ekvivalentmi, pretože niektoré pasáže sa kvôli týmto nedotiahnutým maličkostiam stávajú prázdnymi a nič nehovoriacimi výpoveďami. Za pokus by to stálo.   

S týmto problémom však autorka nemá nič spoločné. Čo ma však ešte negatívne zaskočilo je to, že Sarah neverí v nič, v Boha, v posmrtný život, jednoducho v nič. V kapitole, ktorú venovala svojej mame, sa k tomuto priznala a toto ma fakt veľmi zarmútilo. „Sarah, v niečo veriť musíš!“ Nie je to smutné, keď žijeme bez viery? Neviem si predstaviť, že by som verila v to, že po smrti ma nič nečaká. Kruté....

Myslím, že Sarah venovala väčšiu časť svojich myšlienok úskaliam materstva ako ich krásam, ale keď si uvedomíte, že tie „krásy“ sú popisované takmer všade a každý hovorí len o tom peknom (na to zlé sa rýchlo zabudne) je fajn, že sa môžeme podeliť aj s tým menej pekným a zároveň si takto dopriať psychohygienu a uľaviť svojmu svedomiu a výčitkám.

P.S.: Veľmi som sa pobavila na zistení, že Sarah Turnerová,( aj keď a v tejto knižke zaprisahávala, že ďalšie dieťa už nechce) sa stala medzičasom maminou až troch synov – Henryho, Judea a Wilfa. Nikdy nehovor nikdy! 

Autorkini traja synovia - Jude, Wilf a Henry

Z jej blogu: Henry, Jude, Wilf – if Mummy could live her life one hundred million times over, the three of you and your dad would be in it every time. No regrets.  – Henry, Jude, Wilf aj keď by sa mamička mala ešte sto miliónov krát narodiť, vy traja a ocko by ste boli v každom jednom jej  živote.

HODNOTENIE: 4/5 s ohľadom na žáner

Moje ratolesti

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu 

Titul si môžete zakúpiť TU

Skvelý život (Very Good Lives), J. K. Rowlingová, IKAR, 2018, preklad: Oľga Kraľovičová

    V roku 2018 predniesla J.K. Rowlingová promočný prejav na Harvardovej univerzite. Pamätám si, že som videla nejaký záber na internete, niečo som započula o tom, čo rozprávala a mala som z toho veľmi príjemný dojem a len sa mi potvrdilo že Rowlingová je nielen veľká spisovateľka ale aj úžasný človek a v neposlednom rade dáma s veľkým D.

   Veľmi ma potešilo, že sa vydavateľstvo IKAR rozhodlo vydať tento jej príhovor vo forme malej milej knižky, ktorá však obsahuje naozajstný poklad. Úprimnú spoveď ženy, ktorá sa prežila pád a silou vlastného ducha sa povzniesla nad neúspech a smolu a dostala sa do rozprávkových „výšin“ – stvorila niečo tak neuveriteľné čarovné a príťažlivé ako je svet Harryho Pottera. Za to jej bude vďačná každá generácia, ktorá sa k tomuto príbehu dostane. O tom som úplne presvedčená.

  Mne učaroval Harry Potter, keď som mala jedenásť-dvanásť rokov - prečítala som prvý diel. Požičala som si ho z knižnice a veľmi ma nadchol. Potom som dostala prvé tri diely na Vianoce a prečítala ich všetky za jeden týždeň. Svet čarodejníkov a muklov ma úplne pohltil. Posledný diel som prečítala už ako dvadsať jeden ročná a vôbec to príbehu na čare neubralo. Práve naopak. Človek začal chápať, že sú v príbehu alegórie na náš skutočný svet a boj dobra a zla. 

A práve v tejto krátkej publikácii „Skvelý život“ pochopíme viac o tom, ako sa z neznámej chudobnej Joanne stala pani spisovateľka Rowlingová. Prežila neúspech, pri práci sa stretla sa s hrôzou a strachom, ktorý panuje vo svete, s nespravodlivosťou a preto nás vyzýva, aby sme pred tým nezatvárali oči a bojovali tak, ako Harry, Hermiona a Ron v jej románoch. 

    Tento „klenot“ by nemal určite chýbať v žiadnej knižnici fanúšika Harry Pottera, je to perla, skutočná perla, ktorá podčiarkuje zmysel tvorby J.K. Rowlingovej. 
 Aj keď podtitul „Aké sú vedľajšie nevýhody neúspechu a prečo je dôležitá fantázia“ možno trošku nabáda na to, ako uchopiť spisovateľské remeslo za pačesy, je to poňaté viac z pohľadu životnej reality. Slová tejto úžasnej dámy sú plné nádeje, svetla, pokory a lásky. 

HODNOTENIE: 5/5 odkaz, ktorý táto knižka ukrýva je na „nezaplatenie“

  

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU

 Ak vás zaujal tento titul, môžete si ho zakúpiť TU.

Pozor na jazyk (KEEP IT SHUT – What to say, how to say it, and when to say nothing at all) Karen Ehmanová, vyd. Tatran, 2017, preklad Lucia Ďurková

Táto kniha nie je len taká obyčajná kniha, pripravte sa, že okrem toho, že sa v nej spoznáte, rozosmeje vás, pobaví, možno aj nahnevá,  vás prinúti zvažovať svoje slová. A presne o to ide, aby sme si dávali pozor na jazyk!

Karen Ehmanová  nás nepoučuje, ale rozpráva o tom, ako sa naučila „držať jazyk za zubami“ a použiť ho iba v správne chvíli a v správnom „množstve“ na základe vlastných skúseností.  Tieto reálne zážitky spája aj s biblickými príbehmi a vhodne ich dopĺňa citátmi z Biblie, napr.:

„Vidíš človeka unáhleného v rečiach?

Blázon má väčšiu nádej ako on.“ (Prís 29, 20 ECAV)

alebo

„Ak mlčí, aj pochábľa pokladajú za múdreho,

a za rozumného, keď ma zatvorené pery.“ (Prís 17, 28)

Autorka pozná úskalia unáhleného „rozprávania“ vtipne komentuje svoje vlastné zlyhania  a zároveň nám ponúka riešenie ako sa vyvarovať týmto chybám. Dostávame sa s ňou k bežným situáciám, keď sme sa napríklad v práci nechali uniesť a začali si vylievať srdce a povedali sme veci, ktoré nebolo u daného „spovedníka“ v bezpečí, 

„Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale vo vyjadrovaní svojich myšlienok.“ (Prís 18, 21)

ale aj to, keď sa náš jazyk ostro vybúril na našich najbližších, lebo neurobili to, čo sme od nich očakávali (neuložili topánky tam, kde sme chceli a nechali ich váľať sa na zemi pred dverami), varuje nás aj pred tým, aby sme nepovedali pravdu vtedy, keď by mohla niekomu ublížiť, či klamlivému lichoteniu, ktoré by sa v konečnom dôsledku mohlo obrátiť proti nám. Ukazuje nám i to, ako správne mierene slová môžu zmeniť  náladu človeka a v niektorých prípadoch i jeho osud.

„Hnevajte sa, ale nehrešte, slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, nedávajte miesto diablovi.“ (Ef 4, 26-27)

Kniha „Pozor na jazyk“ splnila moje očakávania, nielen že sa dobré čítala, (autorkine zážitky zo života sú pestré a okomentované s nadhľadom),  ale  prinútila ma zamyslieť sa nad mojim vlastným „jazykom“ a jeho nepatričným používaním a určite si autorkine rady zoberiem k srdcu.

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU TATRAN