Korene hriechu, Marja Holecyová, FRAGMENT, 2016, pôvodná slovenská tvorba

Korene hriechu je veľmi dobre napísaný historický román inšpirovaný uhorskými dejinami 16. storočia a hoci by sa postavy napriek tomu svojim zmýšľaním dali označiť ako veľmi pokrokové, mne osobne sa tento príbeh zdal veľmi uveriteľný, navyše je plný krásnych myšlienok. 

Očaril ma prepracovaným dejom, nenúteným spracovaním histórie (nie som odborník na históriu, preto mi nezrovnalosti jednoznačne unikli, ale myslím si, že tento žáner nehľadá a nemieri na historikov – viem si predstaviť, že im by nedotiahnuté skutočnosti mohli vadiť – to je ale ich problém 😊 – mne sa to zdalo dokonalé 😊) a krásnym, štylisticky bohatým, no zároveň veľmi a čistým a vypísaným štýlom autorky . (Tlieskam!)

Mňa osobne vždy uchváti hlavne to, keď je kniha napísaná dobre. Ak aj dejovo nie je úplne podľa mojich predstáv, rada sa nechám zaviesť aj mimo svojich komfortných zón a do príbehu sa ponorím – dôležité pre mňa je, že pri čítaní nemám pocit, že potrebujem do ruky vziať ceruzu a škrtať štylistické nezmysly :D, a tu som si teda užila krásnu čistú jazdu a mnoho naozaj prenádherných myšlienok.

Hlavná hrdinka Loriana alias Janika nie je dievčina, s ktorou by som sa vedela úplne stotožniť. Dokonca ma ani láska medzi hlavnými hrdinami až tak nedojímala (ako v klasických historických romanciach – tu by som povedala, že je to niekde na rozhraní dobrodružného románu, jemnej romance a historického románu), napriek tomu, som týmto postavám všetko verila, ich chyby, slabosti, rozhodnutia, neboli prehnane čestní, ani skazení. Autorka podľa mňa veľmi dobre vykreslila túto dobu a hoci do nej vsadila výnimočné charaktery, nesnažila sa z nich spraviť zlých alebo dobrých, ale takých skutočných s dobrou i zlou ľudskou stránkou. Veľmi pekne sa pohrala s vykreslením psychicky postáv na základe ich činov, skúseností i šťasteny, ktorá vytvarovala ich osobnosti a smerovala ich osudy. Napriek tomu, že od historickej romance by som čakala väčší dôraz na city, a vnútorné prežívanie postáv, tu sa to z pochopiteľných príčin nedalo – táto doba bola iná, a keď sa človek takmer dennodenne strachuje o vlastný život, jednoznačne si nezoberie do ruky kvetinku a nebude odpočítavať  - ma má rád, nemá má rad. Takže z môjho pohľadu je to dokonalé, také, aké to je. Ak by sa autorka rozhodla vykresliť inú dobu, očakávania by boli zase iné.

Páčilo sa mi i to, že sa tu spomínajú krutosti i zvrhlosti, ktoré boli v tom čase bežné, takže ani toto v tomto románe neobídeme a asi aj preto som vnímala tento príbeh, akoby sa naozaj stal. Bratia Podmanickí bolí každý iný, ale napriek všetkému, zostala medzi nimi istá bratská súdržnosť, čo tiež hodnotím veľmi pozitívne. Samotný príbeh nie je čiernobiely a i dobré veci sa dejú zo zlých dôvodov a naopak. Vďaka týmto paradoxom a tomu, že tu rozhodne nešlo iba o bezduché prerozprávanie, ale malo to svoju hĺbku, si ma román Korene hriechu absolútne získal.

Knižku hodnotím teda veľmi kladne – za mňa 4 a 1/2 hviezdičky. Päť nedávam preto, že v historickom žánri uprednostňujem inú časovú epochu, ale to je zase môj problém. 😊

 

HODNOTENIE: 4,5/5 * bez ohľadu na žáner

ĎAKUJEM bookstagramerke @stracie.hniezdo

za možnosť prečítať si túto knižku v štafete, ktorú zorganizovala. :)

https://www.instagram.com/stracie.hniezdo/

https://www.instagram.com/wondersofbookz/

Parížska knižnica (The Paris Library), Janet Skeslien Charles, preklad: Natália Rondziková, Igor Tyšš, Ikar, 2021

 Román Parížska knižnica ma zaujal už krásnou obálkou a hoci časové zasadenie do druhej svetovej vojny v človeku už vyvolá nejaké to očakávanie, o čo v príbehu pôjde, tentokrát to tak celkom nebolo. Autorka si dala skutočne nesmierne záležať na vykreslení reálií tej doby a zároveň do príbehu zahrnula mnoho skutočných osobností, udalostí a faktov. V doslove tejto knihy sa dozviete, koľko času autorka venovala študovaniu prameňov a že sama pracovala v americkej knižnici v Paríži tak ako hlavná hrdinka tohto románu odvážna francúzska knihovníčka Odile.

Prstami som prechádzala po chrbtoch. Napokon som jednu vybrala a otvorila ju na náhodnej strane. Nikdy som knihu nesúdila podľa toho, ako začína. (str. 8)

Páčili sa mi myšlienky Ralpha Walda Emersona, napríklad: Keď čítam a píšem, nie som sám, aj keď so mnou nikto nie je. (str. 9)

Príbeh je rozdelený do dvoch časových línií. Jedna nás sprevádza vojnovými udalosťami rokov 1939 a 1944 v Paríži a druhá nás paralelne oboznamuje s rokmi dospievania mladého dievčaťa z malého mestečka Froid v americkom štáte Montana menom Lily – tieto udalosti sú zasadené do rokov 1983 až 1989.

„Ľudia sú zvláštni, nie vždy vedia, čo by mali spraviť alebo povedať. Nemaj im to za zlé. Nikdy nevieš, čo sa skrýva v ich srdciach.“ (str. 48)

Obe časové linky ma vždy natoľko zaujali, že keď sa skončila jedná, chcela som, aby ešte pokračovala tá, ktorú som práve čítala. Ale len čo som začítala do Lilinho príbehu, pohltil ma rovnako ako príbeh mladej Odile počas vojny v Paríži. Autorku k napísaniu tohto románu inšpirovali skutočné činy knihovníkov z Americkej knižnice v Paríži, ktorí aj počas okupácie nestratili svoju tvár a hájili svoje presvedčenie, aby sa knihy v  ťažkej dobe stali zdrojom slobody a nádeje pre všetkých.

Margaret stojaca vedľa mňa stuhla. Spomenula som si na vetu z Ich oči sledovali Boha: Naškrobila a vyžehlila si tvár, poskladala ju tak, ako ju chceli vidieť. (str. 104)

Bez zásad je človek nič. Bez ideálov sa nikam nedostane. Bez odvahy akoby nebol. (str. 183)

Žasnem s akým neuveriteľným čarom, majstrovstvom a ľahkým perom sa autorke podarilo vytvoriť román predchnutý človečinou, obrazom skutočného priateľstva, silou pokánia, zázrakom odpustenia a všetkými obrazmi ľudských hrdinstiev i zlyhaní. Ani neviem opísať ako strašne ma tento príbeh zasiahol. Všetky postavy mi prirástli k srdcu, teda až na pár mužských, ale nechcem vyzrádzať detaily.

Predstav si, Nemci nás dokonca prinútili posunúť si čas o hodinu späť, aby sedel s berlínskym. Vždy, keď sa pozriem na hodinky, uvedomím si, že čas a pravidlá určujú oni. (str. 186)

Včera v čitárni som ju zazrela, ako sa krčí za kopou kníh. Spoza nej jej trčal účes z bielych  vlasov a ozdobné pávie pero v ňom. Vyzerala, akoby sa knihami zabarikádovala v nádeji, že ju klasici ako Chaucer, Milton či Austenová ubránia pred zlom sveta. (str. 216)

Na noviny, ktoré tlačili propagandu, sa spoľahnúť nedalo. Pravdivé správy sa šírili len ústnym podaním. (str. 371)

Musím sa priznať, že väčšinou siaham po romantických oddychových románoch, fantasy pre deti či po humorne ladených príbehoch. Parížska knižnica rozhodne nezapadá do tejto šablóny. Je to príbeh o ľuďoch žijúcich v tých najťažších časoch, keď sa človek postavil proti človeku a páchal zverstvá, ktoré otriasli svetom, našou históriou a v tom čas i ľudskosťou v mnohých ľuďoch. Nemusíte sa však obávať, temnota druhej svetovej vojny je tu dostatočne vyvážená činmi úžasných knihovníkov a i tí hrdinovia, čo nejako pochybili, sa v našich očiach veľmi krásne vykúpia, aspoň väčšina z nich.

Z riaditeľkinej poličky som vytiahla knihu Rojkovia. Chcel som sa vo chvíľach neistoty držať niečoho známeho. Ani som ju však neotvorila, obľúbenú pasáž som poznala naspamäť: Táto kniha je mapa a každá kapitola cesta. Niekedy nás cesta vedie do temnoty, inokedy do svetla. Teraz sa však bojím, kam smerujeme. (str. 225)

Pochopila som, že láska je o tom, že milovaného človeka berieme takého, aký je, aj keď mu až tak nerozumieme a nie všetky jeho vlastnosti sa nám páčia. (str. 259)

Nemôžem prezradiť viac, a tak už iba dodám, že okrem skutočne hlbokého príbehu, ktorý vás zasiahne presne tam, kde má, sa môžete tešiť na mnoho knižných tipov a výrokov z kníh spolu s knižničným označením – Deweyho desatinné triedenie 😊.

 Autorke skutočne vzdávam hold za toto dielo. Túto knihu si vložím do poličky na čestné miesto v knižnici a z času na čas prelistujem, aby som si znova prečítala krásne myšlienky, ktorých tu nájdete skutočne požehnane. Pohladia vám dušu a presvedčia vás o tom, že aj keď sa ľudia niekedy nesprávajú ako ľudia, existujú situácie, ktoré nás nimi učia byť aj napriek tomu, čo chce naše ego.

Keby som mala svoj život prirovnať k románu, povedala by som, že obsahoval kapitoly aj nudné, aj zaujímavé, aj tragické, aj vtipné a určite aj romantické. (str. 417)

Krásny veľký príbeh – zasiahol ma priamo do srdca. ĎAKUJEM

A z doslovu autorky sa mi veľmi páčila jej vyjadrenie ohľadom toho, prečo ľudí tak zaujímajú romány z obdobia druhej svetovej vojny. Podľa jednej jej priateľky je to vraj preto, že sa samých seba pýtajú, akoby sa za tých okolností zachovali oni. Autorka však k tomu dodáva: „Ja sa však nazdávam, že skôr by sme sa mali pýtať, čo treba urobiť dnes, aby sa knižnice a vedomosti podarilo sprístupniť po celom svete, aby sme sa konečne naučili prijímať a vážiť si jeden druhého.“ Absolútne si ňou súhlasím.

Veľmi chválim aj preklad Natálie Rondzikovej a Igora Tyšša.👍👌

MOJE HODNOTNEIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Ak vás recenzia zaujala, román Parížska knižnica si môžete kúpiť  TU

Hostinec v Ivy Hille, (The Innkeeper of Ivy Hill) Julie Klassenová, i527.net, 2018, preklad: Mgr. Zuzana Venglíková

Julie Klassenová tvorí podstatnú časť románov vydávaných úžasným vydavateľstvom i527.net a čitatelia si ju naozaj obľúbili. Ja k nim patrím tiež. Snúbia sa tu prepracované historické reálie, jemná romantika, napätie a tajomno. Postavy sú plastické a rôznorodé. Myslím si, že v tomto romantickom historickom románe posunula autorka látku ešte o čosi vyššie. Od začiatku si ma detailne a  nenútene opísaný svet pohostinstva v 19. storočí spolu so svojimi protagonistami získal. Čítal sa veľmi príjemne, diel prebiehal hladko, ale zároveň mu nechýbala dynamika – presne ako keby ste pokojne prechádzali nížinami malebného anglického vidieka a sem-tam sa v ňom objaví pár kopcov, na ktoré treba vyjsť.

Dvere sa otvorili a zavreli. Kolesá kočov zaškrípali na štrkovom povrchu dvora. Ozvala sa vrava a krik nevrlého kočiša, ktorý prikazoval koniarom, aby sa o jeho kone dobre postarali.

Jane dopila kávu a pomalým krokom sa blížila ku kancelárii. Cestou zastala pri okne a vykukla von.

(str. 71)

***

V pondelok stála Jane na stoličke v chodbe a zvesovala záclony s nádejou, že ich práčka aspoň trochu vybieli, kým si budú môcť dovoliť nové. (str. 167)

Myslím si, že Julie je jedna z mála autoriek, ktorá dokáže tak výstižne popísať prostredie anglického vidieka, vystihnúť tú atmosféru, popretkávať ju s austenovsky pôsobiacou romantikou (akurát, že opomína jej satirické prvky vo vzťahoch a nevytvára archetypy postáv), a aj napriek opisu každodenných problémov a starostí obyčajných ľudí, píše pútavo a nikdy nenudí. Všedné veci vie podať a situovať do príbehu tak, že ho práve ozvláštnia a posúvajú dej ďalej, autentickosť deja vás núti veriť mu nie ako vymyslenému príbehu, ale ako niečomu, čo sa deje – vo vás, v nás, čitateľoch bez akejkoľvek pochybnosti, že ide o fikciu.

Gabriel si odkašľal. „Nuž, mal som konať už skôr, ale keď ste nosili smútok a tak...“ Vetu nedokončil, iba pokrčil plecom.

„To je od vás milé. Istotne išlo o Johnov nápad, však?“ Vo vlastnom hlase počula takmer zúfalú nádej, ale napriek tomu nedokázala potlačiť úsmev, ktorý sa jej dral na  rozochvené pery. Taký drahý dar by od pána Lockea nemohla prijať, ale ak pochádza od manžela ... (str. 293)

***

„Som rada, že ste späť,“ povedala.

„Naozaj?“

„Áno.“ Jeho prenikavý pohľad ju znervóznil, preto sa radšej pozrela na Aténu. „Ako by som mohla nebyť rada, keď ste sa vrátili s takýmto darom?“ (str. 294-295)

               

Julie Klassen v historickom kostýme 

Thora Bellová, jedna z hlavných hrdiniek, je asi päťdesiatročná vdova, ktorá sa vracia domov do dedinky Ivy Hill, kde kedysi bola ženou hostinskou a dušou tohto podniku. Rozhodne sa pomôcť svojej neveste, Jane Bellovej, ktorá po smrti svojho manžela, jedného z Thoriných dvoch synov, zdedí hostinec Zvon a má s ním plné ruky práce, ale i málo skúseností. Spočiatku napätý vzťah medzi týmito ženami sa zmení na priateľstvo a rovnako sa udeje aj vnútorná premena týchto postáv.

Okolo Thory i Jane sa točia muži, no ani jedna nevie najskôr, ako sa s tým vysporiadať. Okrem ústredných postáv, však je tu mnoho vedľajších a tie sú podané tiež veľmi výstižne a autenticky. Krásne dopĺňajú mozaiku vidieckeho života v malebnej anglickej krajinke. Hlavných postáv je však viac, respektíve, tu, v tejto prvej časti celej série, sú možno ešte viac v úzadí, ale napríklad v prípade Janinej priateľky z detstva, Rachel Ashfordovej, už badáme náznaky, akým smerom a s kým sa bude uberať jej ľúbostný život. Záhadou však aj v závere zostáva Janin náprotivok, ktorý mana konci odchádza. Už sa neviem dočkať, kedy siahnem po druhej a tretej časti!

Tento príbeh ma veru poriadne chytil za srdce a užívala som si jeho čítanie ako bonboniéru, kúsok po kúsku a v každom som našla niečo iné.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Zaujal vás historický román Hostinec v Ivy Hill? 

Román Hostinec v Ivy Hill si môžete zakúpiť 

na stránke kníhkupectva MARTINUS  

http://bit.ly/HostinecMartinusk

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHU VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM
VYDAVATEĽSTVU:

               

Tajomný neznámy, (Hello stranger) Lisa Kleypas, IKAR 2019, preklad: Lucia Lukáčová

                Štvrté pokračovanie série o osudoch rodiny Ravenelovcov nám priblíži ako sa odvážna doktorka Garrett Gibsonová zblíži s Ethanom Ransomom, ktorý je nemanželským synom zosnulého lorda Treaneara Ravenela. Zároveň je aj vládnym špiónom a podarí sa mu zapliesť do poriadne pomotaného a nebezpečného politického komplotu, do ktorého sa vďaka  vzájomnej príťažlivosti zapletie aj Garrett.

                 Prvé náznaky tohto vzťahu autorka vsunula už aj do predchádzajúcich častí Nemilosrdný magnát a Neodolateľný pokušiteľ. Lisa Kleypas má naozaj neuveriteľný talent ako zas a znova vymyslieť pútavú romantickú zápletku, a aj keď je to samozrejme vždy o postupnom zbližovaní ústredných postáv, v tejto sérii je to poriadne pestré. Prvá časť Bezohľadný darebák sa točila okolo panstva Eversby a bolo to skôr o zmene charakteru hlavného mužského hrdinu Devona i jeho brata Westa. V závere som sa prichytila, ako sa neviem dočkať druhého diela Nemilosrdný magnát, kde sa ďalej rozvíjal vzťah Helen a  Rhysa Winterborna. Tretia časť Neodolateľný pokušiteľ bola trošku odľahčená tým, že do príbehu vstúpili postavy z predchádzajúcej autorkinej série o Čakankách, kde sa dá Penelope Ravenelová dokopy so synom lorda St. Vincenta a jeho vyvolenej Evie (ich príbeh lásky nájdete v románe  Zimná láska – Ikar, 2008) 

                Každá jedna časť ma prekvapovala. Myslela som si, že už to nemôže byť lepšie, ale do každého príbehu  dala autorka niečo originálne, iný romantický element, ak to tam môžem nazvať. V prvom príbehu Devon a Kathleen spolu spočiatku viedli boj, v druhej časti nežná Helen skrotila búrlivého a cynického magnáta Rhysa, v treťom Penelope prišla o svoje obchodné plány, keďže neodolateľný pokušiteľ ju s láskou i humorom postupne presvedčil, že život bez neho by už nemal svoje čaro...

Lisa Kleypas

                V románe Tajomný neznámy však Lisa Kleypas vytiahla „zbrane najťažšieho kalibru“. Nielenže je hlavný hrdina hriešne príťažlivý a dokáže svoju milú ochrániť pred zlom tam vonku, aj doktorka Garrett zachraňuje svojho milovaného. Autorka veľmi detailne opísala aj medicínske postupy, ktoré boli v tej dobe ešte len na začiatku, ale už vtedy zachraňovali životy. Zároveň je príbeh plný napätia, intríg a príjemného sexuálneho iskrenia medzi Ethanom a Garrett. Zaujímavosťou je aj fakt, že hrdinka Garrett je inšpirovaná skutočnou prvou britskou lekárkou a chirurgičkou Elizabeth Garrett Andersonovou.

Aj keď sa v tomto žánri predpokladá, že hrdina bude vyzerať dokonalo, no je tam omnoho viac.

 Lisa Kleypas má neuveriteľný rozprávačský talent a núti svojho čitateľa, aby jej „visel na perách“.

 Ransom k nej pristúpil bližšie. Delilo ich zhruba pol metra. Čulo si ju premeral. Aj keď Garrett ani nemrkla, podvedome bola v strehu. Nevedela, čo môže od Ethana Ransoma čakať. Rozhodne to nebol obyčajný človek. Postavou pripomínal zbraň, bol vysoký a statný. Pohyboval sa plynulo a pružne. Aj v stoji z neho vyžarovala obrovská sila. (str. 11)

Mala nečakane mladú tvár, čistú, vydrhnutú pokožku, hladkú ako kus bieleho mydla. Zaujali ho nápadné lícne kosti, prenikavé zelené oči a vystúpená malá končistá brada. Medzi jemnými črtami tváre vynikali ústa ako malina, hebké a zraniteľné. Obe pery boli takmer rovnako plné a krásne krojené. Vždy, keď ich Ethan uzrel, podlomili sa mu kolená.

                Po ich prvom stretnutí si dal záležať, aby sa už nestretli. Vedel, že by mu to skomplikovalo život. (str. 24)

            Veľmi sa mi aj v tejto časti páčila postava Westa Ravenela, ktorý je vždy sarkasticky vtipný a zároveň je nám opäť jemne naznačené, že aj v jeho živote sa už ocitla dáma jeho srdca, ktorá ho však odmieta (v ďalšej časti Kleypasová prisľúbila príbeh Westa s Phoebe, sestrou Penelopinho manžela z rodu St. Vincent).

                „Kedysi si bol vypasený.“

                No Westa sa jeho poznámka nedotkla a rozveselila ho.

                „Skôr príjemne zaoblený. Bol som londýnsky zhýralec, a len pre tvoju informáciu, skutoční zhýralci sú vypasení. Čas sme trávili medzi štyrmi stenami, opíjali sme sa a prejedali. Hýbali sme sa len vtedy, keď sme boli so ženskou v posteli. Alebo s dvoma.“ Nostalgicky si vzdychol. „Bože, niekedy mi tie časy chýbajú. Našťastie môžem nasadnúť na vlak a zájsť do Londýna, keď sa prihlási potreba.“ (str. 256)

                Ethan spýtavo nadvihol obočie. „Pomýšľaš, že by si sa oženil?“

                West pokrčil plecami. „Na vidieku sú noci dlhé a tiché,“ priznal. „Ak by som našiel takú, čo by bola zaujímavou spoločníčkou a priťahovala ma ... potom áno, uvažoval by som o manželstve.“ Po chvíli dodal: „Ak by bola ešte aj vzdelaná... Zmysel pre humor by bol čerešničkou na torte. Ryšavé vlasy nie sú podmienkou, ale potrpím si na ne.“ West skrútil pery v sebaironickom úškľabku. „Pochopiteľne, musela by ochotne prehliadnuť skutočnosť, že ešte pred troma rokmi som bol nespoľahlivý, protivný prepitý sud.“ Tvár mu poznačil badateľný smútok. (str. 286)

                

                Určite odporúčam všetkým milovníčkam dobre historickej romance s poriadnou dávkou napätia a šteklivých scén. (Tie sú však opísané s citom, priam lyricky, takže celkový dojem je veľmi príjemný, vôbec nie vulgárny, ale zároveň vzrušujúco provokujúci. )

                

MOJE HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román TAJOMNÝ NEZNÁMY zaujala a chceli by ste si ho prečítať, kúpiť si ho môžete TU

 

               

               

Tajomstvo domu na Foster Hille (The House on Foster Hill) Jaime Jo Wright, i527.net, 2018, preklad: Mgr. Lucia Mosorjaková

DEJ: Kaine Prescottová prišla o manžela Dannyho, ktorý zahynul pri autonehode, ale ona vie, že to nebola nehoda. Aby sa oslobodila od svojho prenasledovateľa – vraha svojho manžela, ktorý jej v byte necháva narcisy a prenasleduje ju, no nevie o tom presvedčiť políciu, presťahuje sa zo San Diega do Winsconsinu, malého mestečka Oakwood, kam siaha jej rodokmeň a kedysi tu žila jej pra-pra-stará mama Ivy Thorpeová. No ani tu v polorozpadnutom dome na Foster Hille nenachádza pokoj, pretože jej prenasledovateľ si ju našiel aj tu ... Ivy Thorpeová, asi sto rokov predtým než sa na Foster HIll dostala Kaine, rieši záhadu tohto domu po tom, čo sa v dube neďaleko Foster Hillu nájde neznáme mŕtve dievča, ktorú ona sama pomenovala Gabriela. Keď jej otec, lekár, pri prehliadke tela zistí, že asi pred dvomi týždňami dievča rodilo, Ivy sa rozhodne, že to dieťa musí nájsť a zachrániť ho...

Jaime Jo Wrightová napísala naozaj nekonvenčný veľmi napínavý príbeh, v ktorom okrem prvkov  napätia a hororu nájdete silné postavy, zrkadlenie reality dnešnej doby a obrovskú vieru presahujúcu tento svet...

Moje oči vidia ďaleko za hranice dneška, za hranice mojej situácie v tomto svete otrávenom a poznamenanom hriechom. Vidím až do neba. A je nádherné. Je dobré. Je to moja budúcnosť. Vo večnosti, v Božej prítomnosti, v jeho dokonalosti neexistuje žiadne zúfalstvo. Tam žije len nádej. On je moja nádej.

(str. 203)

„Pozeráš sa na veci obrátene. Akoby tento život a všetko, čo ponúka, bolo jediné, čo existuje. Mám dojem, že táto Gabriela nás môže všetkých naučiť, ako vidieť poza tento svet a uprieť svoj zrak na Ježiša.“

(str. 235)

Napriek tomu, že príbeh ma dve časové pásma, v jednom sa nám z minulosti prihovára Ivy a zo súčasnosti Kaine, oba príbehy, rovnako ako obe mladé ženy, sú pútavé a nenudia.  Ani na chvíľku som nemala pocit, že ma jedna línia bavila viac ako tá druhá. Navyše, je tu ešte Gabriela, mŕtve dievča, ktoré nám v oboch časových rovinách postupne odhaľuje tajomstvá hrôzostrašného domu na Foster Hille.

Nechýba dokonca ani romantická zápletka, a to v oboch líniách príbehu, takže román je naozaj pocitovo veľmi pestrý a číta sa „jedna radosť“. Nemusíte sa obávať zbytočných  a prehnaných opisov starého domu z minulého storočia, autorka všetko poňala veľmi dynamicky a zároveň nezabudla ani na vykreslenie vnútorného sveta hlavných hrdiniek. 

Počula  Joela zašepkať: „Odpusť.“ A potom sa jeho ústa zúrivo prisali k jej perám. Keď zakňučala ako psík, Joel jej zaboril prsty do vlasov a dychtivo ju bozkával, akoby v sebe celé roky dusil túžbu a len teraz jej dal priechod.

 (str. 260)

Záver je naozaj prekvapujúci a pekne rozmotá inak veľmi zamotanú zápletku, nad ktorou som pri čítaní nahlas uvažovala „Ako to len tá Jaime pozaplietala! Mala som pocit, že z toho sa už nevypletie! Ale bravúrne sa všetko vyriešilo k mojej čitateľskej i logickej spokojnosti.

Odporúčanie: nečítajte keď ste večer sami doma, je to miestami dosť desivé.

Hodnotenie: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu i527.net

Ďalšie informácie »

Levica z Mogadoru (Die Löwin von Mogador), Julia a Horst Drosten, IKAR, 2018, preklad: Zuzana Guldanová

V júni 2014 sa tento román z pera nemeckého páru píšuceho pod pseudonymom jeho ženskej polovičky Julia Drosten zaradil na prvú priečku v rebríčku historických bestsellerov internetového obchodu Amazon. Aj tento fakt ma prinútil vybrať si na recenziu spomedzi ostatných ponúkaných kníh práve túto od /pre mňa neznámej/ dvojice autorov Julii a Horsta Drostenovcov.

Už na prvý pohľad kniha zaujme svojou obálkou, na ktorej je zobrazená tvár ženy zahalenej v bielom a upiera na nás svoje „mačacie“ alebo skôr „levie“ oči. Vášnivých čitateľov poteší aj objemnosť knihy, ktorá patrí medzi tie hrubšie, ale číta sa veľmi rýchlo, plynie pred očami ako prerozprávaný príbeh, alebo skôr film s krásnymi exotickými scenériami. 

Sibylla si nadšene prezerala nádvorie. Konečne vidí arabskú záhradu, o akej snívala! A dokonca patrí jej! Uprostred bola plytká nádrž so studenou vodou lemovaná nízkymi kríčkami. Pomarančovníky a citrónovníky poskytovali príjemný tieň. Pomedzi hriadky viedli chodníčky vyložené mramorom, na nich sa vyhrievali jašteričky. Len čo sa niekto priblížil, zmizli. V korunách stromov spievali vtáci, po schodisku sa ťahali popínavé rastliny s fialovými kvetmi. (str. 45)

Spočiatku sa tak trochu zdá, že pôjde o typický ľúbostne ladený román  z 19. storočia, ale nedajte sa popliesť . Hlavná hrdinka Sibylla Spencerová je na prvých stránkach veľmi svojrázna mladá žena, plná fantázie, očakávaní a túžby po slobode. Vďaka, alebo skôr kvôli tomu, sa rozhodne vydať za inak fádneho Benjamina Hopkinsa, ktorý jej zachránil život pri nehode na prístavnom móle. Aby sa odpútala od očakávania svojho otca a vymanila spod tlaku očakávania, aby si konečne už našla manžela, rozhodne sa mladému úradníkovi z otcovej firmy dať šancu a vydá sa zaňho. O pár rokov neskôr sa jej splní sen, ktorý v nej vzbudili Rozprávky tisíc a jedna nocí a spolu s mužom odchádzajú na lodi Queen Charlotte do ďalekého Maroka do prístavného mesta Mogador.

Prašná cesta do Marakéša vydupaná kopytami tiav, mulíc a koní smerovala rovno na východ. Kúsok za mestom prechádzala karavána arganovníkovými hájmi, o ktorých Sara Willshirová tvrdila, že nerastú nikde inde len tu. Na prastarých stromoch s rozvetvenými korunami dozrievali zelené plody, ktoré pripomínali slivky. Domáci z ich jadier lisovali výživný zlatistý olej. Sibylla pobavene sledovala kozy, ktoré sa za pochúťkou štverali aj do koruny. Plody očividne chutili aj im. (str. 63)

 

Tu sa začína odvíjať rozsiahly historický príbeh plný intríg, tajomstiev, detailne a pritom zaujímavo opísaných reálií tejto exotickej slnečnej krajiny a samozrejme nechýba ani láska...

André jej prstami nežne nadvihol bradu, aby sa naňho musela pozrieť. Oči sa jej zaliali slzami, hanbila sa.

„Sibylla,“ srdce sa jej zachvelo, keď ju opäť oslovil.

„Prosím André?“ zašepkala

„Sibylla, keby ste len...“

„Mamiiii! John ho pustil!“ začuli Tomov krik. „A teraz je preč! Uletel!

Obaja sa strhli, akoby ich prichytili pri nejakom zločine. Decká postávali obďaleč, dívali sa hore. Žlto-červený šarkan tancoval na modrej oblohe. Malý Sabri bin Abdul stál vedľa Toma. Boli rovnako veľkí, obaja si dlaňou zacláňali oči a sledovali vzďaľujúcu sa hračku. „Poletí do Mekky ako bociany,“ Skonštatoval Sabri, keď už bolo vidieť len nepatrný fliačik nad morom. (str. 113)

Sibylla sa Mogador páči a rýchlo sa zžije s jeho kultúrou, naučí sa jazyk, ale jej manželovi to tak ľahko nejde. Jeho namyslenosť a arogancia mu bránia aj v obchodných úspechoch.  

„Alebo sa pani Hopkinsová radšej stretáva s Maurkami než s nami?“ uštipačne poznamenala jej dcéra.

„Hovorí po arabsky?“ čudovala sa manželka pruského podnikateľa.

„Bien sûr, plynule. Z madam Hopkinsovej sa vraj za tie roky v Mogadore stala Maurka, ale ja by som to celkom tak nevidela,“ odvetila Francúzska.

„Ako to teda vidíte?“ kyslo sa zatvárila Sara.

„Nuž, Maurovia si ju vážia väčšmi než kohokoľvek z ostatných Európanov. Nezabudli, ako im pomohla po tom nešťastnom affrontement s mojou domovinou!“ (str. 265)

Veľmi farbisto autori vylíčili každodenný život cudzincov v moslimskom svete, dostaneme sa i za hradby sultánovho háremu, kde Sibylla získa skvelé vzťahy s vládcovými manželkami i konkubínami. Hlavná hrdinka je veľmi zaujímavá, najmä to, ako sa mení, dospieva a z rozmaznaného, po dobrodružstve bažiaceho dievčaťa, sa stáva rozhľadená silná žena, ktorá si získa prezývku „Levica z Mogadoru“, a to nielen vďaka svojim vlasom farby piesku, ale hlavne vďaka svojej nekonvenčnosti, sile, rebélii (ako jediná z cudziniek z Európy nosí tunajšie farebné oblečenie, široké nohavice a tuniku) a autorite ako obchodníčke, ktorú si získa vlastným obchodníckym talentom. To sa samozrejme nepáči Benjaminovi, a tak sa paradoxne ďaleko od domova manželia odcudzujú.

Benjamin sa manželkinej záľube čudoval. Neusiloval sa ju odhovárať, ale netajil sa tým, že sa mu to nepáči. Jeho by vraj ani pár volov nedonútil, aby sa kúpal s cudzími nahými chlapmi. Ďalšia maličkosť, na ktorej sa nezhodli. A Sibylla si postupne zvykala, že je viac toho, čo ich rozdeľuje, než toho, na čo majú spoločný názor. (str. 73)

***

„Šťastie je zvláštne,“ zamyslene odvetila Sibylla, spomenula  si na Andrého. „Dnes sa ti zdá, že bez neho nemôžeš byť šťastná, a zajtra zistíš, že osud má s tebou iné plány.“ (str. 351)

Román Levica z Mogadoru opisuje dlhší úsek života hlavnej hrdinky a jej rodiny, preto by sme mohli povedať, že ide o generačný román. Je evidentné, že autori si túto krajinu poriadne „preklepli“, precestovali ju a pracovali s presnými historickými informáciami, vďaka ktorým sa príbeh zdá živý a pestrofarebný nielen množstvom postáv, ale aj na udalosti a zvraty v deji. Hlavná zápletka, ktorá sa „rozmotá“ v úplnom závere nebude pre vnímavého čitateľa žiadnym obrovským prekvapením, ale kniha má napriek tomu svoje nespochybniteľné čaro exotickosti.

Wilkie Collins

Prekladateľka odviedla skvelú prácu až na jednu, pre mňa dosť dôležitú vec, preložila meno britského autora Wilkieho Collinsa ako ženy, teda že postavy v románe čítali knihy od Wilkie CollinsOVEJ!. Chápem, že prekladateľka je germanistka a prekladala z nemčiny, no Wilkie Collins je jedným zo zakladateľov detektívneho žánru a jeho román Žena v bielom je celkom známy aj u nás. A povedzme si na rovinu, v dnešnej „google“ dobe je to sekunda, aby si to človek overil.

Napriek tomu, že čisto historický žáner bez hlavnej ľúbostnej línie, nie je celkom moja šálka kávy, musím skonštatovať, že ma Levica z Mogadoru očarila a jej dejovosť ma uchvátila. Postavy sa zbytočne nezverovali so svojimi pocitmi a myšlienkovými pochodmi, ak to v príbehu nemalo veľký význam, čím sa celý román číta veľmi plynulo, je bez hluchých miest a aj širšie časové obdobie zobrazené na vyše štyristo stranách som vnímala ako prirodzene plynúce a tie časové skoky ma vôbec nerušili. Myslím, že autori sa naozaj natrápili, aby tento príbeh vyšperkovali do detailov, aby toho nebolo príliš veľa ani príliš málo. Bravó!

HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU

  Ak vás zaujal tento titul, môžete si ho zakúpiť TU