Ne-Zabudni na mňa! (Don´t forget about me) Alexandra Potter, Noxi, 2021, preklad: Júlia Sobotová

 Zabudnúť, či dať druhú šancu?

Tess Connellyová práve dostala kopačky od svojho priateľa Seba a má pocit, že jej život prestal mať zmysel. Vie, že nie je dobrou asistenout riaditeľa, milého staršieho pána s titulom, sira Richarda vo firme vyrábajúcej alkoholické nápoje. Aby nezabudla na svoje povinnost v práci, na obrazovku počítača si lepí farebné lepiace papieriky, takže častokrát nimi má oblepené takmer každé voľné miesto na monitore. Jej život je presne taký istý chaos ako spleť farebných papierikov pripomenajúcich, čo má urobiť. Okrem toho má úžasneho starého otca, ktorý kedysi pracoval ako vychýtený krajčír a keďže už začína „zabúdať“ žije v domov pre seniorov. Spolu vymýšľajú rôzne módne vychytávky – kabelky zužitkovaním starých nepotrebných vecí. Býva v bytíku s mierne uletenou redaktorkou píšucou o zdravom životnom štýle, Fionou

Napriek tomu, že je to dievča, ktoré vie, čo ju robí šťastnou, veselo to ignoruje. Zameriava sa v živote na to pozlátko...

Rovnako zúfalo túži aj po tom, aby sa jej expriateľ k nej vrátil. Na prelome starého a nového roku, inšpirovaná programom o novoročnom rituáli v televízií, zaželá, aby ho nikdy nebola stretla ... a to želanie sa jej skutočne vyplní... odrazu nikto z Tessinej rodiny či známych nevie, kto je to ten Seb? A keď naňho napokon stretne Tess znova, ani on ju nespozná...

Alexandra Potter píše skutočne veľmi zručne, vie, čo chce príbehom povedať, ide pod povrch, ponára sa do psychiky hlavnej hrdinky, vedľajšie postavy sú skutočne iba vedľajšie a dokreslujú pohnútky i psychické rozpoloženie ústrednej postavy.

Príbeh sa čítal veľmi dobre. Čitateľa zaujme, ako si bude smoliarska Tess počínať a to i v celkom bežných životných situáciach, hoci celkový príbeh je ozvláštnený vplyvom nadprirodzeného ritutálu, tón príbehu je dosť reálne podaný. S Tess spoločne znova prežívame vzťah so Sebom. Dúfam, že tentoraz „nič nepokazí“ a urobí všetko tak, aby bol Seb spokojný... 

Bude však spokojná Tess?

Tento príbeh nás nabáda, aby sme zhodili masky a boli čo najviac sami sebou. Ak mám však porovnať štýl autorky so štýlom podobne píšucej autorky Sophie Kinselly, mám pocit, že Sophie tam vždy prepašuje viac humoru a situačne vtipných momentov ako Alexandra. To jediné mi v tomto príbehu chýbalo, napriek tomu je to veľmi pekný príbeh s krásnymi myšlienkami, poučný a určite zaujme čitateľky obľúbujúce pohodové, oddychové romány bez prehnaných romantických klišé scén.

Knižku som si prečitala v rámci štafety organizovanej na Instagrame knihomoľkou @kniha_je_radost

MOJE HODNOTENIE: 4 ⭐⭐⭐⭐/5

Parížska knižnica (The Paris Library), Janet Skeslien Charles, preklad: Natália Rondziková, Igor Tyšš, Ikar, 2021

 Román Parížska knižnica ma zaujal už krásnou obálkou a hoci časové zasadenie do druhej svetovej vojny v človeku už vyvolá nejaké to očakávanie, o čo v príbehu pôjde, tentokrát to tak celkom nebolo. Autorka si dala skutočne nesmierne záležať na vykreslení reálií tej doby a zároveň do príbehu zahrnula mnoho skutočných osobností, udalostí a faktov. V doslove tejto knihy sa dozviete, koľko času autorka venovala študovaniu prameňov a že sama pracovala v americkej knižnici v Paríži tak ako hlavná hrdinka tohto románu odvážna francúzska knihovníčka Odile.

Prstami som prechádzala po chrbtoch. Napokon som jednu vybrala a otvorila ju na náhodnej strane. Nikdy som knihu nesúdila podľa toho, ako začína. (str. 8)

Páčili sa mi myšlienky Ralpha Walda Emersona, napríklad: Keď čítam a píšem, nie som sám, aj keď so mnou nikto nie je. (str. 9)

Príbeh je rozdelený do dvoch časových línií. Jedna nás sprevádza vojnovými udalosťami rokov 1939 a 1944 v Paríži a druhá nás paralelne oboznamuje s rokmi dospievania mladého dievčaťa z malého mestečka Froid v americkom štáte Montana menom Lily – tieto udalosti sú zasadené do rokov 1983 až 1989.

„Ľudia sú zvláštni, nie vždy vedia, čo by mali spraviť alebo povedať. Nemaj im to za zlé. Nikdy nevieš, čo sa skrýva v ich srdciach.“ (str. 48)

Obe časové linky ma vždy natoľko zaujali, že keď sa skončila jedná, chcela som, aby ešte pokračovala tá, ktorú som práve čítala. Ale len čo som začítala do Lilinho príbehu, pohltil ma rovnako ako príbeh mladej Odile počas vojny v Paríži. Autorku k napísaniu tohto románu inšpirovali skutočné činy knihovníkov z Americkej knižnice v Paríži, ktorí aj počas okupácie nestratili svoju tvár a hájili svoje presvedčenie, aby sa knihy v  ťažkej dobe stali zdrojom slobody a nádeje pre všetkých.

Margaret stojaca vedľa mňa stuhla. Spomenula som si na vetu z Ich oči sledovali Boha: Naškrobila a vyžehlila si tvár, poskladala ju tak, ako ju chceli vidieť. (str. 104)

Bez zásad je človek nič. Bez ideálov sa nikam nedostane. Bez odvahy akoby nebol. (str. 183)

Žasnem s akým neuveriteľným čarom, majstrovstvom a ľahkým perom sa autorke podarilo vytvoriť román predchnutý človečinou, obrazom skutočného priateľstva, silou pokánia, zázrakom odpustenia a všetkými obrazmi ľudských hrdinstiev i zlyhaní. Ani neviem opísať ako strašne ma tento príbeh zasiahol. Všetky postavy mi prirástli k srdcu, teda až na pár mužských, ale nechcem vyzrádzať detaily.

Predstav si, Nemci nás dokonca prinútili posunúť si čas o hodinu späť, aby sedel s berlínskym. Vždy, keď sa pozriem na hodinky, uvedomím si, že čas a pravidlá určujú oni. (str. 186)

Včera v čitárni som ju zazrela, ako sa krčí za kopou kníh. Spoza nej jej trčal účes z bielych  vlasov a ozdobné pávie pero v ňom. Vyzerala, akoby sa knihami zabarikádovala v nádeji, že ju klasici ako Chaucer, Milton či Austenová ubránia pred zlom sveta. (str. 216)

Na noviny, ktoré tlačili propagandu, sa spoľahnúť nedalo. Pravdivé správy sa šírili len ústnym podaním. (str. 371)

Musím sa priznať, že väčšinou siaham po romantických oddychových románoch, fantasy pre deti či po humorne ladených príbehoch. Parížska knižnica rozhodne nezapadá do tejto šablóny. Je to príbeh o ľuďoch žijúcich v tých najťažších časoch, keď sa človek postavil proti človeku a páchal zverstvá, ktoré otriasli svetom, našou históriou a v tom čas i ľudskosťou v mnohých ľuďoch. Nemusíte sa však obávať, temnota druhej svetovej vojny je tu dostatočne vyvážená činmi úžasných knihovníkov a i tí hrdinovia, čo nejako pochybili, sa v našich očiach veľmi krásne vykúpia, aspoň väčšina z nich.

Z riaditeľkinej poličky som vytiahla knihu Rojkovia. Chcel som sa vo chvíľach neistoty držať niečoho známeho. Ani som ju však neotvorila, obľúbenú pasáž som poznala naspamäť: Táto kniha je mapa a každá kapitola cesta. Niekedy nás cesta vedie do temnoty, inokedy do svetla. Teraz sa však bojím, kam smerujeme. (str. 225)

Pochopila som, že láska je o tom, že milovaného človeka berieme takého, aký je, aj keď mu až tak nerozumieme a nie všetky jeho vlastnosti sa nám páčia. (str. 259)

Nemôžem prezradiť viac, a tak už iba dodám, že okrem skutočne hlbokého príbehu, ktorý vás zasiahne presne tam, kde má, sa môžete tešiť na mnoho knižných tipov a výrokov z kníh spolu s knižničným označením – Deweyho desatinné triedenie 😊.

 Autorke skutočne vzdávam hold za toto dielo. Túto knihu si vložím do poličky na čestné miesto v knižnici a z času na čas prelistujem, aby som si znova prečítala krásne myšlienky, ktorých tu nájdete skutočne požehnane. Pohladia vám dušu a presvedčia vás o tom, že aj keď sa ľudia niekedy nesprávajú ako ľudia, existujú situácie, ktoré nás nimi učia byť aj napriek tomu, čo chce naše ego.

Keby som mala svoj život prirovnať k románu, povedala by som, že obsahoval kapitoly aj nudné, aj zaujímavé, aj tragické, aj vtipné a určite aj romantické. (str. 417)

Krásny veľký príbeh – zasiahol ma priamo do srdca. ĎAKUJEM

A z doslovu autorky sa mi veľmi páčila jej vyjadrenie ohľadom toho, prečo ľudí tak zaujímajú romány z obdobia druhej svetovej vojny. Podľa jednej jej priateľky je to vraj preto, že sa samých seba pýtajú, akoby sa za tých okolností zachovali oni. Autorka však k tomu dodáva: „Ja sa však nazdávam, že skôr by sme sa mali pýtať, čo treba urobiť dnes, aby sa knižnice a vedomosti podarilo sprístupniť po celom svete, aby sme sa konečne naučili prijímať a vážiť si jeden druhého.“ Absolútne si ňou súhlasím.

Veľmi chválim aj preklad Natálie Rondzikovej a Igora Tyšša.👍👌

MOJE HODNOTNEIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Ak vás recenzia zaujala, román Parížska knižnica si môžete kúpiť  TU

Malé ženy, (The Little Women) Louise May Alcott, IKAR, 2020, preklad: Danka Jacečková, poézia: Magda Balogová

  Americká autorka tohto nesmrteľného románu, Louise May Alcottová, sa preslávila po celom svete hlavne vďaka tomuto počinu. Pozná ho určite takmer každý, dnes už aj vďaka novému filmovému spracovaniu so Saoirse Ronan v hlavnej úlohe. Musím oceniť, že tentokrát sa táto filmová podoba Malých žien začína v dvoch časových líniách a postupne sa príbehy prelínajú, takže vďaka tomu nahliadneme aj do viac biografickej podstaty stojacej za zrodom tohto očarujúceho románu predchnutom rodinnou atmosférou, dievčenskou energiou, sile ísť si za svojim snom a v neposlednom rade – láskou.

  Od prvej stránky románu na vás vyskočí dynamický opis štyroch sestier – ústredných postáv prostredníctvom rozhovoru. V úvode knihy nečakajte žiadne siahodlhé úvahy a vnútorné uvažovanie protagonistov. Ich živé prekáranie a situačné mechaniky, ktorými autorka predstavuje svoje postavy už na prvých stránkach vás vtiahnu do deja akoby ste boli toho vy sami súčasťou.

„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.“

„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg a pozrela sa na svoje staré šaty.

„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy a ublížene potiahla nosom.

 „Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“ ozvala sa Beth spokojne zo svojho kúta. 

(str. 7)

  Na základe prvých viet prvej kapitola si ihneď čitateľ zaradí každú sestru do pozície, ktorú im autorka prisúdila. Priamočiaru a odvážnu Jo, Meg so záľubou v parádení, Amy, ktorá sa ako najmladšia správa ako „rozmaznané“ dievčatko a takmer vždy spokojná, pokorná a plachá Beth.

   Jo sa na večierku spriatelí s chlapcom od suseda – Lauriem. Obaja sa schovajú za záves, a tak sa začne jedno úžasné priateľstvo tohto utiahnutého chlapca nielen s Jo, ale aj s jej sestrami. Môžeme iba hádať do akej miery sa v tomto autorka inšpirovala vlastným životom, ale bez pochýb ona samotná je námetom práve pre postavu Jo a jej sestry sa stali predlohami ostatných slečien Marchových. 

               

  „Dobre, ďakujem, pán Laurence. Ale nevolajte ma slečna Marchová, som len Jo,“ odvetila mladá dáma.

  „A ja nie som pán Laurence. Som Laurie."

  „Laurie Laurence... aké zvláštne meno.“

„Moje prvé meno je Theodore, ale nepáčilo sa mi, lebo chlapci ma prezývali Dora. Tak som ich prinútil, aby ma volali Laurie.“

„Ani ja neznášam svoje meno, je také sentimentálne! Chcela by som, aby ma všetci volali Jo, nie Josephine. Ako si ich prinútil, aby ti prestali hovoriť Dora?“

„Zmlátil som ich.“

„Tetu Marchovú zmlátiť nemôžem, takže to asi budem musieť vydržať,“ vzdychla si Jo rezignovane. (str. 38)

                ===

„Dáš si trochu soli?“ ponúkol Laurie Jo, keď jej podával misku s bobuľami.

„Ďakujem, ale uprednostňujem pavúky,“ odvetila a lovila v šľahačke dvoch malých neborákov, ktorí v nej našli svoju smrť. „Ako sa opovažuješ pripomínať mi ten hrozný obed, keď ten tvoj absolútne nemá chybu?“ dodala. Obaja sa rozosmiali a začali jesť z jedného tanierika, lebo ostatný riad sa už rozchytal. (str. 159)

  Nechýbajú humorné situácie vychádzajúce z každodenných činností, ktoré ozvláštňujú rodinný nádych príbehu a podčiarkuje silu a puto priateľstva. Je zrejmé, že takéto vtipné situácie pozná autorka z reality svojich skutočných zážitkov z detstva a mladosti.

„Čo si s tým dievčaťom počneme? Nikdy sa nebude správať ako mladá dáma,“ vzdychla si Meg a s nesúhlasným výrazom na tvári sledovala naháňačku.

„Dúfam, že nie, mám ju rada presne takúto milú a zábavnú,“ odvetila Beth, ktorá by ani za svet nikomu nepriznala, že ju mrzí, keď sa Jo delí o tajomstvá aj s niekým iným ako s ňou. (str. 193)

       Louise May Alcottová maka nesporný talent vyjadriť charakter postáv na základe ich replík a aj práve preto je tento príbeh takým vďačným námetom pre filmové spracovanie. Jo je taký chlapec v sukni a je to zrejmé z každého jej činu, vety a vyjadrenia názorov. Je zo sestier tá najdrsnejšia, ale nie necitlivá, dynamická, ale nie nevšímavá, kritická, ale i empatická, urážlivá a zaťatá, ale so sebareflexiou a schopnosťou odpúšťať. A presne taká bola s najväčšiu pravdepodobnosťou aj samotná autorka. Jej pozorovací talent, vďaka ktorému sú jej postavy také plastické, by som prirovnala k daru, ktorým oplývala aj moja milovaná spisovateľka, múza a idol v jednom, Jane Austenová. Rozdiel medzi v nimi však vidím v tom, na čo sa sústredili. Jane túžila po láske k mužovi, ale nikdy sa nevydala. Loiuse naopak, aj keď sa nikdy nevydala, nezažila sklamanie, pretože po tom ani netúžila. Jo Marchová sa v románe napokon vydala, ale dokonca aj v novom filmovom spracovaní bolo naznačené, že tento záver s vydatou Jo si vynútil vydavateľ a nebola to autorkina túžba, aby sa jej literárne alter ego - Jo vydala. Dokonca samotná Louise sa vyjadrila, že sa niekoľkokrát v živote zamilovala do pekných dievčat, ale nikdy nie do chlapa. Je teda dosť pravdepodobné, že Louise May Alcottová bola homosexuálne orientovaná, a keďže takáto orientácia sa vtedy netolerovala, autorka radšej zostala spokojne sama a rozvíjala vo svojom živote iné veci, ktorého ju napĺňali.

               

„Keby som bola chlapec, ušli by sme spolu a užili si kopu zábavy. No som len úbohé dievča, preto sa musím správať slušne a zostať doma. Nepokúšaj ma, Teddy, je to bláznivý plán.“ (str. 262)

               

 Napriek svojej chlapčenskej náture sa mi veľmi páčilo, ako podala romantiku, najmä medzi Amy a Laurie, ktorého srdce spočiatku patrí práve Jo.

„Jo, naozaj sa to nedá?“

„Teddy, drahý, kiežby som mohla!“

To bolo všetko. Po krátkej odmlke sa Laurie vystrel a vyriekol. „To je v poriadku, nič si z toho nerob.“ A bez slova odišiel. Nebolo to však v poriadku a Jo sa trápila, lebo vo chvíli, keď jej po tvrdej odpovedi spočinula jeho kučeravá hlava na pleci, mala pocit, akoby svojmu najlepšiemu priateľovi vrazila do srdca dýku. Keď odišiel a viac sa neobzrel, vedela, že Laurie, ktorého poznala, sa už nikdy nevráti. (str. 453)

===

S prvými tónmi hudby vstúpil Amy do líc rumenec, oči sa jej rozžiarili a začala netrpezlivo podupkávať nohou, lebo tancovala veľmi dobre a chcela, aby to Laurie vedel. Zažila však neopísateľný šok, keď sa dokonale pokojným tónom opýtal: „Chce sa ti tancovať.“

„Ľudia to na plesoch zvyčajne robia.“

Jej užasnutý pohľad a úsečná odpoveď primali Laurieho chybu čo najrýchlejšie napraviť.

„Myslel som prvý tanec. Preukážeš mi tú česť a venuješ mi ho?“

„Môžem ti ho venovať, ak ho odrieknem grófovi. Tancuje božsky, ale určite mi to prepáči, keďže si starý priateľ,“ odvetila Amy v nádeji, že titul urobí na Laurieho dojem a uvedomí si, že sa s ňou nemá zahrávať.“ (str. 470)

            ===

 Hnev skrývala pod úsmev na tvári a vyzerala nezvyčajne radostne a krásne. Laurie ju sledoval s potešením, lebo sa nepredvádzala a ani sa nevliekla, ale tancovala oduševnene a ladne, ako sa patrí. Toto nové zistenie ho, prirodzene, primalo pozrieť sa na ňu inak, a kým sa večierok prehupol do druhej polovice, dospel k záveru, že „z malej Amy bude veľmi očarujúca žena.“ (str. 471)

===

               

„Ako sa volá táto vec?“ dotkol sa záhybu jej šiat, ktorý sa mu zniesol na koleno.

„Ilúzia.“

„Výstižné. Vyzerá to veľmi pekne. Novinka, však?“

„Používa sa to celé veky. Videl si to už na mnohých dievčatách a až dnes si zistil, že je to pekné? Blázonko!“

„Takú nepozornosť možno ľahko vysvetliť. Ešte nikdy som v tom nevidel teba.“

„Nehovor také veci, zakázala som ti to. Dám prednosť káve pred lichôtkami. A nehrb sa, znervózňuje ma to.“ (str. 472)

    Naozaj krásne je tu opísané postupné zbližovanie medzi Lauriem a Amy. Zbožňujem Amy. Vždy mi svojou „rozmaznanou“ úprimnosťou pripadala veľmi zábavná, či už v knihe, alebo vo filme. Je taká ľudská, má chybičky a neoháňa sa veľkými ideálmi, teda o nich nehovorí, ale napokon dospieva v krásnu a dôstojnú dámu.

    Osud každej zo sestier sa naplní iným spôsobom, ale spoločne tvoria krásnu mozaiku života a tieto ich životné údely zobrazené s láskou, vášňou a živelnosťou, ktorú do nej Louise May Alcottová vložila, budú pútať určite stále ďalšie a ďalšie generácie čitateľov.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román Malé ženy zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU