pondelok 8. októbra 2018

Levica z Mogadoru (Die Löwin von Mogador), Julia a Horst Drosten, IKAR, 2018, preklad: Zuzana Guldanová


V júni 2014 sa tento román z pera nemeckého páru píšuceho pod pseudonymom jeho ženskej polovičky Julia Drosten zaradil na prvú priečku v rebríčku historických bestsellerov internetového obchodu Amazon. Aj tento fakt ma prinútil vybrať si na recenziu spomedzi ostatných ponúkaných kníh práve túto od /pre mňa neznámej/ dvojice autorov Julii a Horsta Drostenovcov.

Už na prvý pohľad kniha zaujme svojou obálkou, na ktorej je zobrazená tvár ženy zahalenej v bielom a upiera na nás svoje „mačacie“ alebo skôr „levie“ oči. Vášnivých čitateľov poteší aj objemnosť knihy, ktorá patrí medzi tie hrubšie, ale číta sa veľmi rýchlo, plynie pred očami ako prerozprávaný príbeh, alebo skôr film s krásnymi exotickými scenériami

Sibylla si nadšene prezerala nádvorie. Konečne vidí arabskú záhradu, o akej snívala! A dokonca patrí jej! Uprostred bola plytká nádrž so studenou vodou lemovaná nízkymi kríčkami. Pomarančovníky a citrónovníky poskytovali príjemný tieň. Pomedzi hriadky viedli chodníčky vyložené mramorom, na nich sa vyhrievali jašteričky. Len čo sa niekto priblížil, zmizli. V korunách stromov spievali vtáci, po schodisku sa ťahali popínavé rastliny s fialovými kvetmi. (str. 45)



Spočiatku sa tak trochu zdá, že pôjde o typický ľúbostne ladený román  z 19. storočia, ale nedajte sa popliesť . Hlavná hrdinka Sibylla Spencerová je na prvých stránkach veľmi svojrázna mladá žena, plná fantázie, očakávaní a túžby po slobode. Vďaka, alebo skôr kvôli tomu, sa rozhodne vydať za inak fádneho Benjamina Hopkinsa, ktorý jej zachránil život pri nehode na prístavnom móle. Aby sa odpútala od očakávania svojho otca a vymanila spod tlaku očakávania, aby si konečne už našla manžela, rozhodne sa mladému úradníkovi z otcovej firmy dať šancu a vydá sa zaňho. O pár rokov neskôr sa jej splní sen, ktorý v nej vzbudili Rozprávky tisíc a jedna nocí a spolu s mužom odchádzajú na lodi Queen Charlotte do ďalekého Maroka do prístavného mesta Mogador.

Prašná cesta do Marakéša vydupaná kopytami tiav, mulíc a koní smerovala rovno na východ. Kúsok za mestom prechádzala karavána arganovníkovými hájmi, o ktorých Sara Willshirová tvrdila, že nerastú nikde inde len tu. Na prastarých stromoch s rozvetvenými korunami dozrievali zelené plody, ktoré pripomínali slivky. Domáci z ich jadier lisovali výživný zlatistý olej. Sibylla pobavene sledovala kozy, ktoré sa za pochúťkou štverali aj do koruny. Plody očividne chutili aj im. (str. 63)
 
Tu sa začína odvíjať rozsiahly historický príbeh plný intríg, tajomstiev, detailne a pritom zaujímavo opísaných reálií tejto exotickej slnečnej krajiny a samozrejme nechýba ani láska...

André jej prstami nežne nadvihol bradu, aby sa naňho musela pozrieť. Oči sa jej zaliali slzami, hanbila sa.
„Sibylla,“ srdce sa jej zachvelo, keď ju opäť oslovil.
„Prosím André?“ zašepkala
„Sibylla, keby ste len...“
„Mamiiii! John ho pustil!“ začuli Tomov krik. „A teraz je preč! Uletel!
Obaja sa strhli, akoby ich prichytili pri nejakom zločine. Decká postávali obďaleč, dívali sa hore. Žlto-červený šarkan tancoval na modrej oblohe. Malý Sabri bin Abdul stál vedľa Toma. Boli rovnako veľkí, obaja si dlaňou zacláňali oči a sledovali vzďaľujúcu sa hračku. „Poletí do Mekky ako bociany,“ Skonštatoval Sabri, keď už bolo vidieť len nepatrný fliačik nad morom. (str. 113)

Sibylla sa Mogador páči a rýchlo sa zžije s jeho kultúrou, naučí sa jazyk, ale jej manželovi to tak ľahko nejde. Jeho namyslenosť a arogancia mu bránia aj v obchodných úspechoch.  
„Alebo sa pani Hopkinsová radšej stretáva s Maurkami než s nami?“ uštipačne poznamenala jej dcéra.
„Hovorí po arabsky?“ čudovala sa manželka pruského podnikateľa.
Bien sûr, plynule. Z madam Hopkinsovej sa vraj za tie roky v Mogadore stala Maurka, ale ja by som to celkom tak nevidela,“ odvetila Francúzska.
„Ako to teda vidíte?“ kyslo sa zatvárila Sara.
„Nuž, Maurovia si ju vážia väčšmi než kohokoľvek z ostatných Európanov. Nezabudli, ako im pomohla po tom nešťastnom affrontement s mojou domovinou!“ (str. 265)

Veľmi farbisto autori vylíčili každodenný život cudzincov v moslimskom svete, dostaneme sa i za hradby sultánovho háremu, kde Sibylla získa skvelé vzťahy s vládcovými manželkami i konkubínami. Hlavná hrdinka je veľmi zaujímavá, najmä to, ako sa mení, dospieva a z rozmaznaného, po dobrodružstve bažiaceho dievčaťa, sa stáva rozhľadená silná žena, ktorá si získa prezývku „Levica z Mogadoru“, a to nielen vďaka svojim vlasom farby piesku, ale hlavne vďaka svojej nekonvenčnosti, sile, rebélii (ako jediná z cudziniek z Európy nosí tunajšie farebné oblečenie, široké nohavice a tuniku) a autorite ako obchodníčke, ktorú si získa vlastným obchodníckym talentom. To sa samozrejme nepáči Benjaminovi, a tak sa paradoxne ďaleko od domova manželia odcudzujú.
Benjamin sa manželkinej záľube čudoval. Neusiloval sa ju odhovárať, ale netajil sa tým, že sa mu to nepáči. Jeho by vraj ani pár volov nedonútil, aby sa kúpal s cudzími nahými chlapmi. Ďalšia maličkosť, na ktorej sa nezhodli. A Sibylla si postupne zvykala, že je viac toho, čo ich rozdeľuje, než toho, na čo majú spoločný názor. (str. 73)
***
„Šťastie je zvláštne,“ zamyslene odvetila Sibylla, spomenula  si na Andrého. „Dnes sa ti zdá, že bez neho nemôžeš byť šťastná, a zajtra zistíš, že osud má s tebou iné plány.“ (str. 351)

Román Levica z Mogadoru opisuje dlhší úsek života hlavnej hrdinky a jej rodiny, preto by sme mohli povedať, že ide o generačný román. Je evidentné, že autori si túto krajinu poriadne „preklepli“, precestovali ju a pracovali s presnými historickými informáciami, vďaka ktorým sa príbeh zdá živý a pestrofarebný nielen množstvom postáv, ale aj na udalosti a zvraty v deji. Hlavná zápletka, ktorá sa „rozmotá“ v úplnom závere nebude pre vnímavého čitateľa žiadnym obrovským prekvapením, ale kniha má napriek tomu svoje nespochybniteľné čaro exotickosti.

Wilkie Collins
Prekladateľka odviedla skvelú prácu až na jednu, pre mňa dosť dôležitú vec, preložila meno britského autora Wilkieho Collinsa ako ženy, teda že postavy v románe čítali knihy od Wilkie CollinsOVEJ!. Chápem, že prekladateľka je germanistka a prekladala z nemčiny, no Wilkie Collins je jedným zo zakladateľov detektívneho žánru a jeho román Žena v bielom je celkom známy aj u nás. A povedzme si na rovinu, v dnešnej „google“ dobe je to sekunda, aby si to človek overil.

Napriek tomu, že čisto historický žáner bez hlavnej ľúbostnej línie, nie je celkom moja šálka kávy, musím skonštatovať, že ma Levica z Mogadoru očarila a jej dejovosť ma uchvátila. Postavy sa zbytočne nezverovali so svojimi pocitmi a myšlienkovými pochodmi, ak to v príbehu nemalo veľký význam, čím sa celý román číta veľmi plynulo, je bez hluchých miest a aj širšie časové obdobie zobrazené na vyše štyristo stranách som vnímala ako prirodzene plynúce a tie časové skoky ma vôbec nerušili. Myslím, že autori sa naozaj natrápili, aby tento príbeh vyšperkovali do detailov, aby toho nebolo príliš veľa ani príliš málo. Bravó!

HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner


ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU



  Ak vás zaujal tento titul, môžete si ho zakúpiť TU

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

 

Wonders of books Published @ 2014 by Ipietoon