Zima bez teba (Winter Without You) Beth Good, Fortuna Libri (SK) 2021, preklad: Barbora Al Zafari

 Viete si predstaviť, aké to musí byť vymeniť slnečné Grécko za mrazivý anglický Cornwall? Navyše, ak ste práve pochovali svoju lásku a musíte začať odznova. Hlavná hrdinka Hanna sa po smrti svojho snúbenca vracia do Anglicka a keďže už nemá žiadnych príbuzných a po rokoch zisťuje, že jej stará mama umrela iba nedávno a zdedila po nej jej starý dom, vyberie sa prevziať si svoje dedičstvo. Do domu sa zamiluje na prvý pohľad. 

Aby toho nebolo málo, tento dom chce vraj pre seba získať jej nový sused, Raphael Tregar. A ten veru akoby vyskočili z romantických snov o pánovi Darcym každého dievčaťa. Hanna však má aj kopec iných starostí, a tak sa túto príťažlivosť od začiatku snaží ignorovať. Navyše ešte stále predsa miluje svojho zosnulého priateľa...

Hoci sa Hanne celkom páčila predstava, ako sa zakráda tým starým domom len vo svetle sviečok, sťa nejaká postava z románov Jane Austenovej.

Román Zima bez teba (ten názov mi úplne k deju nesedel, keďže o zosnulom Santosovi tam veľa toho nebolo – a predpokladám, že „bez“ neho tá „zima“ bola) je veľmi vtipný, skrz-naskrz romantický príbeh o predsudkoch, mrazivom Cornwalle a dávnych tajomstvách.

Od prvého stretnutia Hanny s Raphaelom to poriadne iskrí – a tie dialógy. Toto čítanie bola skutočná lahôdka, páčili sa mi aj vedľajšie postavy, ktoré veľmi príhodne dopĺňali vtipné momenty a smerovanie vzťahu dvoch hlavných postáv.

Ten muž vyzeral úžasne. Študujúc jeho vysokú postavu so širokými plecami v nepremokavej bunde a s čiapkou na hlave, si pomyslela, že Bailey sa nejako podarilo ten fakt nespomenúť. Mal výraznú hranatú počernú tvár, ktorá svedčila o dlhých hodinách trávených na vzduchu v každom počasí. Bola to  tvár, na ktorú sa človek musí pozrieť aspoň dvakrát, aby sa uistil, že vidí správne: rovný nos, vysoké čelo, silná sánka a inteligentné oči, ktoré odhaľovali viac než len priemerné vedomosti. (str. 44)

„Koniec koncov sme predsa najbližší susedia.“
„To sotva.“
„Medzi našimi domami je iba jedno pole,“ poznamenal. „To z nás v Cornwalle robí najbližších susedov. A nemôžeme sa predsa ignorovať naveky.“
„Nevidím dôvod, prečo by sme nemohli. Je to poriadne veľké pole.“
(str. 47)

Autorka píše veľmi pútavo, jej príbeh má hĺbku, postavy sú vtipné a rôznorodé, dobre vykreslené. Na druhej strane i keď Hanna smúti za Santosom, nepreháňa sa to s nejakými traumami, nevyťahujú sa zbytočné spomienky, ide skôr o nový začiatok a snaha pozerať sa skôr dopredu než do minulosti.

„Vďaka za pozvanie, ale mám na práci lepšie veci, než sa zúčastňovať na vašich ... intelektuálnych hrách.“
 „Intelektuálnych hrách?“ Raphael Tregar stál hneď za ňou, ako keby ju chcel nasledovať dovnútra. „Ak by som chcel s vami hrať hry, slečna Clitheroeová, nemalo by to nič s intelektom.“ (str. 85)
 
„Viete o tom, že ste čudná?“
„Hovorí muž, ktorý sleduje ženy na svojom traktore.“
Iba sa na ňu letmo pozrel a namieril si to do domu bez toho, aby sa presvedčil, či ide za ním.
(str. 104)

Takže napriek tejto na prvý pohľad ťažkej a smutnej téme, je to skôr príbeh hravý, vtipný, romantický a taký živý. Páčilo sa mi, ako sa Hanna a so všetkým popasovala a nevzdávala sa. Zaujímavé i to, že celý príbeh nám rozpráva iba ona so svojho pohľadu, takže o tom, ako to všetko vníma Raphael sa dozvedáme iba vďaka dialógom, čo je tiež – pre mňa – takou črtou „austenovského“ štýlu (o ktorej sa autorka v texte aj zmieňuje, predpokladám, že je asi tiež jej obdivovateľkou :) ).

Zahľadela sa cez okno do tmavých polí. „Čo žerú také husi?“
„Dievčatá z mesta.“
„Ha-ha-ha,“ zasmiala sa. (str. 163)

 
„Bola celá vyparádená, akoby šla na rande, a nákupnou taškou kývala, ako keby v nej mala zopár odrezaných hláv.“
Penny žmurkla. „Nemusíš sa ani snažiť uhádnuť, čie hlavy to boli.“
„Viem si predstaviť,“ povedala Hanna zamračene. „Možno vyzerá ako dokonale milá dáma, keď ju človek vidí prvý raz. No ide z nej trochu strach, to musím priznať.“
(str. 208)
 
„Nie je to láskavosť. Poznám človeka, ktorý pestuje vianočné stromčeky. Dlhuje mi službu.“ Znovu si ju premeral, teraz s trochu posmešným pohľadom. „Aký veľký preferujete, slečna Clitheroeová?“
„Veľký,“ vyzývavo mu chrstla do tváre. „Čím väčší, tým lepší.“
Mäkko sa zamsial a odkráčal.
(str. 226)
 
„Neverím tomu, že idem mať sex s chlapom, ktorý nosí takú hlúpu čiapku.“
„Zmĺkni,“ zamrmlal a pobozkal ju na krk, „lebo si ju zase nasadím.“
(str. 304)

               

Za mňa to bola bezchybná romantika, pekne vygradovaná, navyše s množstvom vtipného doberania a bez zbytočnej teatrálnosti.

Dávam päť hviezdičiek ⭐⭐⭐⭐⭐5/5

Za možnosť zúčastniť sa štafety ďakujem @knizny_blond