Obhliadka bytu (Folk med ångest), Fredrik Backman, IKAR 2020, preklad: Mária Bratová

     Novinka od švédskeho spisovateľa Fredrika Backman má skutočne ohúrila. Napriek tomu, že mám doma od neho aj Oveho, Babičku, Britt Marie a Medveďovce (chýba mi ešte My verzus vy) doteraz som sa do nich nepustila, keďže mám celkom veľa neprečítaných kníh v knižnici a navyše veľa času strávim aj prekladaním (tiež beletrie) 😊. No teraz som si už skutočne istá, že tie Backmanove romány patria k pokladom mojej knižnice. 

    Ešte som doteraz nikdy nečítala tak zamotaný, vtipný a dojímavý príbeh v jednom. Spočiatku sa mi javili informácie, ktorými nás autor bohato zásobil, trochu mätúce, ale vnímam to ako jeho zámer, aby nás zmiatol a potom postupne odkrýval tajomstvá každého z účastníkov obhliadky bytu. Postáv nám Backman doprial tiež požehnane. V podstate ani netušíme, ktorá z postáv je tá hlavná. Ja by som za hypotetickú ústrednú postavu označila možno práve chlapíka, ktorý skočil z mosta ešte desať rokov pred tým, než sa počas obhliadky bytu odohrala táto čudesná rukojemnícka dráma a aj keď v príbehu vlastne priamo ani nevystupuje, práve on spája všetkých týchto ľudí, ktorí sa počas tejto bizarnej situácie takpovediac zblížia z hodiny na hodinu.

 

   Jazyk je dynamický a táto dynamika je postavená na dialógoch, rýchlom spáde udalostí a retrospektívnom prepletaní dejových línií. Okrem toho autor nešetril nádhernými myšlienkami, takzvanými večnými pravdami. Že ako ich rozoznáte? Jednoducho, srdce vám zaplesá, keď sa nad týmito vetami zastavíte. A verte mi, že sa zastavíte!

Zopár z nich:

„Vaša mamička mala pravdu. Tí, ktorí nás vedia rozosmievať, sú na celý život,“ utvrdzovala sa Estelle a myslela na istého britského spisovateľa, ktorý napísal, že na svete nič nie je neodolateľnejšie a nákazlivejšie než dobrý humor. A potom si spomenula na americkú spisovateľku, ktorá napísala, že samota je ako hlad, človek si ani nevšimne, ako vyhladol, kým nezačne jesť. (str. 254)

Estelle si spomenula na ďalšieho spisovateľa, ktorý takmer pred sto rokmi napísal, „že tvoje deti nie sú tvoje deti, sú to synovia a dcéry prapôvodnej životnej túžby.“ (str. 255)

A holá pravda? Tá neexistuje. O hraniciach vesmíru sme vypátrali len to, že vlastne neexistujú, o Bohu vieme iba toľko, že o ňom nevieme nič. Preto istá mama farárka mala na svoju rodinu úplne jednoduchú požiadavku: Robme to najlepšie, čo je v našich silách. Hneď dnes zasaďme jabloň, aj keď vieme, že svet sa zajtra rozpadne na kusy.

Zachráňme, koho vládzeme.

 (st. 327)

     Aj napriek neskromnému počtu postáv, ľahko sa s nimi stotožníme, pretože sú presne takí skutoční ako my. Majú svoje chyby, slabosti i svoju individuálnu výnimočnosť. Fredrik Backman je znalec ľudského zmýšľania, všetkých možných starostí, radostí i démonov dnešnej modernej doby a ich dopad na človeka. 

    Odporúčam všetkými desiatimi! Ja som z tohto románu nadšená. Rozosmial ma, rozplakal a dočítala som ho o pol druhej v noci – asi viete prečo, MUSELA SOM!

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román OBHLIADKA BYTU zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU

Malé ženy, (The Little Women) Louise May Alcott, IKAR, 2020, preklad: Danka Jacečková, poézia: Magda Balogová

  Americká autorka tohto nesmrteľného románu, Louise May Alcottová, sa preslávila po celom svete hlavne vďaka tomuto počinu. Pozná ho určite takmer každý, dnes už aj vďaka novému filmovému spracovaniu so Saoirse Ronan v hlavnej úlohe. Musím oceniť, že tentokrát sa táto filmová podoba Malých žien začína v dvoch časových líniách a postupne sa príbehy prelínajú, takže vďaka tomu nahliadneme aj do viac biografickej podstaty stojacej za zrodom tohto očarujúceho románu predchnutom rodinnou atmosférou, dievčenskou energiou, sile ísť si za svojim snom a v neposlednom rade – láskou.

  Od prvej stránky románu na vás vyskočí dynamický opis štyroch sestier – ústredných postáv prostredníctvom rozhovoru. V úvode knihy nečakajte žiadne siahodlhé úvahy a vnútorné uvažovanie protagonistov. Ich živé prekáranie a situačné mechaniky, ktorými autorka predstavuje svoje postavy už na prvých stránkach vás vtiahnu do deja akoby ste boli toho vy sami súčasťou.

„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.“

„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg a pozrela sa na svoje staré šaty.

„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy a ublížene potiahla nosom.

 „Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“ ozvala sa Beth spokojne zo svojho kúta. 

(str. 7)

  Na základe prvých viet prvej kapitola si ihneď čitateľ zaradí každú sestru do pozície, ktorú im autorka prisúdila. Priamočiaru a odvážnu Jo, Meg so záľubou v parádení, Amy, ktorá sa ako najmladšia správa ako „rozmaznané“ dievčatko a takmer vždy spokojná, pokorná a plachá Beth.

   Jo sa na večierku spriatelí s chlapcom od suseda – Lauriem. Obaja sa schovajú za záves, a tak sa začne jedno úžasné priateľstvo tohto utiahnutého chlapca nielen s Jo, ale aj s jej sestrami. Môžeme iba hádať do akej miery sa v tomto autorka inšpirovala vlastným životom, ale bez pochýb ona samotná je námetom práve pre postavu Jo a jej sestry sa stali predlohami ostatných slečien Marchových. 

               

  „Dobre, ďakujem, pán Laurence. Ale nevolajte ma slečna Marchová, som len Jo,“ odvetila mladá dáma.

  „A ja nie som pán Laurence. Som Laurie."

  „Laurie Laurence... aké zvláštne meno.“

„Moje prvé meno je Theodore, ale nepáčilo sa mi, lebo chlapci ma prezývali Dora. Tak som ich prinútil, aby ma volali Laurie.“

„Ani ja neznášam svoje meno, je také sentimentálne! Chcela by som, aby ma všetci volali Jo, nie Josephine. Ako si ich prinútil, aby ti prestali hovoriť Dora?“

„Zmlátil som ich.“

„Tetu Marchovú zmlátiť nemôžem, takže to asi budem musieť vydržať,“ vzdychla si Jo rezignovane. (str. 38)

                ===

„Dáš si trochu soli?“ ponúkol Laurie Jo, keď jej podával misku s bobuľami.

„Ďakujem, ale uprednostňujem pavúky,“ odvetila a lovila v šľahačke dvoch malých neborákov, ktorí v nej našli svoju smrť. „Ako sa opovažuješ pripomínať mi ten hrozný obed, keď ten tvoj absolútne nemá chybu?“ dodala. Obaja sa rozosmiali a začali jesť z jedného tanierika, lebo ostatný riad sa už rozchytal. (str. 159)

  Nechýbajú humorné situácie vychádzajúce z každodenných činností, ktoré ozvláštňujú rodinný nádych príbehu a podčiarkuje silu a puto priateľstva. Je zrejmé, že takéto vtipné situácie pozná autorka z reality svojich skutočných zážitkov z detstva a mladosti.

„Čo si s tým dievčaťom počneme? Nikdy sa nebude správať ako mladá dáma,“ vzdychla si Meg a s nesúhlasným výrazom na tvári sledovala naháňačku.

„Dúfam, že nie, mám ju rada presne takúto milú a zábavnú,“ odvetila Beth, ktorá by ani za svet nikomu nepriznala, že ju mrzí, keď sa Jo delí o tajomstvá aj s niekým iným ako s ňou. (str. 193)

       Louise May Alcottová maka nesporný talent vyjadriť charakter postáv na základe ich replík a aj práve preto je tento príbeh takým vďačným námetom pre filmové spracovanie. Jo je taký chlapec v sukni a je to zrejmé z každého jej činu, vety a vyjadrenia názorov. Je zo sestier tá najdrsnejšia, ale nie necitlivá, dynamická, ale nie nevšímavá, kritická, ale i empatická, urážlivá a zaťatá, ale so sebareflexiou a schopnosťou odpúšťať. A presne taká bola s najväčšiu pravdepodobnosťou aj samotná autorka. Jej pozorovací talent, vďaka ktorému sú jej postavy také plastické, by som prirovnala k daru, ktorým oplývala aj moja milovaná spisovateľka, múza a idol v jednom, Jane Austenová. Rozdiel medzi v nimi však vidím v tom, na čo sa sústredili. Jane túžila po láske k mužovi, ale nikdy sa nevydala. Loiuse naopak, aj keď sa nikdy nevydala, nezažila sklamanie, pretože po tom ani netúžila. Jo Marchová sa v románe napokon vydala, ale dokonca aj v novom filmovom spracovaní bolo naznačené, že tento záver s vydatou Jo si vynútil vydavateľ a nebola to autorkina túžba, aby sa jej literárne alter ego - Jo vydala. Dokonca samotná Louise sa vyjadrila, že sa niekoľkokrát v živote zamilovala do pekných dievčat, ale nikdy nie do chlapa. Je teda dosť pravdepodobné, že Louise May Alcottová bola homosexuálne orientovaná, a keďže takáto orientácia sa vtedy netolerovala, autorka radšej zostala spokojne sama a rozvíjala vo svojom živote iné veci, ktorého ju napĺňali.

               

„Keby som bola chlapec, ušli by sme spolu a užili si kopu zábavy. No som len úbohé dievča, preto sa musím správať slušne a zostať doma. Nepokúšaj ma, Teddy, je to bláznivý plán.“ (str. 262)

               

 Napriek svojej chlapčenskej náture sa mi veľmi páčilo, ako podala romantiku, najmä medzi Amy a Laurie, ktorého srdce spočiatku patrí práve Jo.

„Jo, naozaj sa to nedá?“

„Teddy, drahý, kiežby som mohla!“

To bolo všetko. Po krátkej odmlke sa Laurie vystrel a vyriekol. „To je v poriadku, nič si z toho nerob.“ A bez slova odišiel. Nebolo to však v poriadku a Jo sa trápila, lebo vo chvíli, keď jej po tvrdej odpovedi spočinula jeho kučeravá hlava na pleci, mala pocit, akoby svojmu najlepšiemu priateľovi vrazila do srdca dýku. Keď odišiel a viac sa neobzrel, vedela, že Laurie, ktorého poznala, sa už nikdy nevráti. (str. 453)

===

S prvými tónmi hudby vstúpil Amy do líc rumenec, oči sa jej rozžiarili a začala netrpezlivo podupkávať nohou, lebo tancovala veľmi dobre a chcela, aby to Laurie vedel. Zažila však neopísateľný šok, keď sa dokonale pokojným tónom opýtal: „Chce sa ti tancovať.“

„Ľudia to na plesoch zvyčajne robia.“

Jej užasnutý pohľad a úsečná odpoveď primali Laurieho chybu čo najrýchlejšie napraviť.

„Myslel som prvý tanec. Preukážeš mi tú česť a venuješ mi ho?“

„Môžem ti ho venovať, ak ho odrieknem grófovi. Tancuje božsky, ale určite mi to prepáči, keďže si starý priateľ,“ odvetila Amy v nádeji, že titul urobí na Laurieho dojem a uvedomí si, že sa s ňou nemá zahrávať.“ (str. 470)

            ===

 Hnev skrývala pod úsmev na tvári a vyzerala nezvyčajne radostne a krásne. Laurie ju sledoval s potešením, lebo sa nepredvádzala a ani sa nevliekla, ale tancovala oduševnene a ladne, ako sa patrí. Toto nové zistenie ho, prirodzene, primalo pozrieť sa na ňu inak, a kým sa večierok prehupol do druhej polovice, dospel k záveru, že „z malej Amy bude veľmi očarujúca žena.“ (str. 471)

===

               

„Ako sa volá táto vec?“ dotkol sa záhybu jej šiat, ktorý sa mu zniesol na koleno.

„Ilúzia.“

„Výstižné. Vyzerá to veľmi pekne. Novinka, však?“

„Používa sa to celé veky. Videl si to už na mnohých dievčatách a až dnes si zistil, že je to pekné? Blázonko!“

„Takú nepozornosť možno ľahko vysvetliť. Ešte nikdy som v tom nevidel teba.“

„Nehovor také veci, zakázala som ti to. Dám prednosť káve pred lichôtkami. A nehrb sa, znervózňuje ma to.“ (str. 472)

    Naozaj krásne je tu opísané postupné zbližovanie medzi Lauriem a Amy. Zbožňujem Amy. Vždy mi svojou „rozmaznanou“ úprimnosťou pripadala veľmi zábavná, či už v knihe, alebo vo filme. Je taká ľudská, má chybičky a neoháňa sa veľkými ideálmi, teda o nich nehovorí, ale napokon dospieva v krásnu a dôstojnú dámu.

    Osud každej zo sestier sa naplní iným spôsobom, ale spoločne tvoria krásnu mozaiku života a tieto ich životné údely zobrazené s láskou, vášňou a živelnosťou, ktorú do nej Louise May Alcottová vložila, budú pútať určite stále ďalšie a ďalšie generácie čitateľov.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román Malé ženy zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU

Hostinec v Ivy Hille, (The Innkeeper of Ivy Hill) Julie Klassenová, i527.net, 2018, preklad: Mgr. Zuzana Venglíková

Julie Klassenová tvorí podstatnú časť románov vydávaných úžasným vydavateľstvom i527.net a čitatelia si ju naozaj obľúbili. Ja k nim patrím tiež. Snúbia sa tu prepracované historické reálie, jemná romantika, napätie a tajomno. Postavy sú plastické a rôznorodé. Myslím si, že v tomto romantickom historickom románe posunula autorka látku ešte o čosi vyššie. Od začiatku si ma detailne a  nenútene opísaný svet pohostinstva v 19. storočí spolu so svojimi protagonistami získal. Čítal sa veľmi príjemne, diel prebiehal hladko, ale zároveň mu nechýbala dynamika – presne ako keby ste pokojne prechádzali nížinami malebného anglického vidieka a sem-tam sa v ňom objaví pár kopcov, na ktoré treba vyjsť.

Dvere sa otvorili a zavreli. Kolesá kočov zaškrípali na štrkovom povrchu dvora. Ozvala sa vrava a krik nevrlého kočiša, ktorý prikazoval koniarom, aby sa o jeho kone dobre postarali.

Jane dopila kávu a pomalým krokom sa blížila ku kancelárii. Cestou zastala pri okne a vykukla von.

(str. 71)

***

V pondelok stála Jane na stoličke v chodbe a zvesovala záclony s nádejou, že ich práčka aspoň trochu vybieli, kým si budú môcť dovoliť nové. (str. 167)

Myslím si, že Julie je jedna z mála autoriek, ktorá dokáže tak výstižne popísať prostredie anglického vidieka, vystihnúť tú atmosféru, popretkávať ju s austenovsky pôsobiacou romantikou (akurát, že opomína jej satirické prvky vo vzťahoch a nevytvára archetypy postáv), a aj napriek opisu každodenných problémov a starostí obyčajných ľudí, píše pútavo a nikdy nenudí. Všedné veci vie podať a situovať do príbehu tak, že ho práve ozvláštnia a posúvajú dej ďalej, autentickosť deja vás núti veriť mu nie ako vymyslenému príbehu, ale ako niečomu, čo sa deje – vo vás, v nás, čitateľoch bez akejkoľvek pochybnosti, že ide o fikciu.

Gabriel si odkašľal. „Nuž, mal som konať už skôr, ale keď ste nosili smútok a tak...“ Vetu nedokončil, iba pokrčil plecom.

„To je od vás milé. Istotne išlo o Johnov nápad, však?“ Vo vlastnom hlase počula takmer zúfalú nádej, ale napriek tomu nedokázala potlačiť úsmev, ktorý sa jej dral na  rozochvené pery. Taký drahý dar by od pána Lockea nemohla prijať, ale ak pochádza od manžela ... (str. 293)

***

„Som rada, že ste späť,“ povedala.

„Naozaj?“

„Áno.“ Jeho prenikavý pohľad ju znervóznil, preto sa radšej pozrela na Aténu. „Ako by som mohla nebyť rada, keď ste sa vrátili s takýmto darom?“ (str. 294-295)

               

Julie Klassen v historickom kostýme 

Thora Bellová, jedna z hlavných hrdiniek, je asi päťdesiatročná vdova, ktorá sa vracia domov do dedinky Ivy Hill, kde kedysi bola ženou hostinskou a dušou tohto podniku. Rozhodne sa pomôcť svojej neveste, Jane Bellovej, ktorá po smrti svojho manžela, jedného z Thoriných dvoch synov, zdedí hostinec Zvon a má s ním plné ruky práce, ale i málo skúseností. Spočiatku napätý vzťah medzi týmito ženami sa zmení na priateľstvo a rovnako sa udeje aj vnútorná premena týchto postáv.

Okolo Thory i Jane sa točia muži, no ani jedna nevie najskôr, ako sa s tým vysporiadať. Okrem ústredných postáv, však je tu mnoho vedľajších a tie sú podané tiež veľmi výstižne a autenticky. Krásne dopĺňajú mozaiku vidieckeho života v malebnej anglickej krajinke. Hlavných postáv je však viac, respektíve, tu, v tejto prvej časti celej série, sú možno ešte viac v úzadí, ale napríklad v prípade Janinej priateľky z detstva, Rachel Ashfordovej, už badáme náznaky, akým smerom a s kým sa bude uberať jej ľúbostný život. Záhadou však aj v závere zostáva Janin náprotivok, ktorý mana konci odchádza. Už sa neviem dočkať, kedy siahnem po druhej a tretej časti!

Tento príbeh ma veru poriadne chytil za srdce a užívala som si jeho čítanie ako bonboniéru, kúsok po kúsku a v každom som našla niečo iné.

HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Zaujal vás historický román Hostinec v Ivy Hill? 

Román Hostinec v Ivy Hill si môžete zakúpiť 

na stránke kníhkupectva MARTINUS  

http://bit.ly/HostinecMartinusk

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHU VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM
VYDAVATEĽSTVU:

               

Ako v rozprávke (Fairytale), Danielle Steel, IKAR 2019, preklad: Zuzana Gašaparovičová

Kráľovná modernej romance Danielle Steel sa vrátila k pôvodnému námetu o Popoluške a preniesla ju do modernej doby do vinárskeho prostredia.

Camille pochopila, prečo ju matka chcela všetko čo najrýchlejšie naučiť. Vedela, že umiera. Teraz prevzala kormidlo dcéra, budúcnosť ležala na jej pleciach. Bolo jej povinnosťou postarať sa o otca pomôcť mu s vinohradom. Tento obrovský záväzok bude Camille stáť veľa úsilia, ale  zvládne to.

 (str. 27)

***

Osnova príbehu sa drží klasického príbehu o Popoluške s niekoľkými obmenami. Aj tu sa otec hlavnej hrdinky po smrti svojej milovanej ženy Joy, dostane do pazúrov po moci a peniazoch bažiacej Maxine. (str. 49)

„Tá Francúzka, s ktorou som sa zoznámil pred pár týždňami na  večierku vinárov. Prišla o manžela a v údolí chce prísť na iné myšlienky. Má dvoch synov, pamätáš? Hovoril som ti o nej.“ Camille si ju stále predstavovala ako zámožnú obstarožnú vdovu.

***

Camille sa pri bezchybne upravenej návštevníčke cítila ako slúžka. Zacítila grófkin nevtieravý parfum a nenápadne zaletela pohľadom na jazdecké čižmy z krokodílej kože a úzke džínsy. S dlhými čiernymi vlasmi zviazanými do vrkoča vyzerala Pantinová mladistvo a elegantne. Camille sa zahanbila za svoju vyblednutú starú teplákovú blúzu ešte z vysokej školy, dierované džínsy a neohrabané tenisky. Maxine sa však nezráčilo na tvári pohŕdanie, v očiach jej tancovali veselé iskričky. (str. 61)

***

Christophe bol odpoveďou na jej modlitby. Už čoskoro sa k nemu nasťahuje a stane sa manželkou významného vinára. Bude nedotknuteľná. Nič ju nezastaví. A určite nie akési rozmaznané dievčisko. Camille nepredstavovala žiadnu hrozbu. Na Maxine nestačila. Spokojne sa usmiala. Všetko išlo podľa plánu. (st.r 90)

***

Camille, alias popoluška, tuší, že Maxine nie je taká, ako snaží prezentovať. Dej príbehu nás teda veľmi neprekvapí a nezaskočí, keďže hádam na svete neexistuje človek, ktorý by nepoznal tento klasický príbeh.

Camille im naposledy zamávala, a keď auto zišlo z príjazdovej cesty, vydýchla si. Z pohľadu na to, ako otec bozkával Maxine, jej prišlo až fyzicky nevoľo. Maxine sa okolo Christopha ovíjala ako had. (str. 104)

***

Sú tú však malé odtienky, ktoré príbeh ozvláštnia, ba i trochu prekvapia. Napríklad to,  v kom Camille nájde spojencov v boji proti mamonárskej macoche Nechýba ani „princ“, či ples. Danielle Steel stavila na intrigy a súperenie dvoch protikladných žien v podobe macochy a „popoluškovskej“ Camille. Popolušku modernej doby však musela spraviť emancipovanejšou a teda i silnejšou a múdrejšou. Viac ako príbeh lásky, je to príbeh o príbeh o boji zla a dobra v modernom šate. Pekná rozprávka pre dospelých. Dokonca by som povedala, že si drží rovnaký rozprávačský odstup ako to zvykne mať i rozprávač v detských rozprávkach. Zaujímavý počin staviť na vopred známy príbeh, ale detaily ozvláštniť modernou dobou, emancipáciou a spletitosťou ľudských pováh a vzťahov.

HODNOTENIE: 3/5 Keďže mi v príbehu chýbalo viac romantiky, dávam tri hviezdičky. Ale je to skôr o tom, čo preferujete. Intrigy alebo ľúbostný vzťah ako ťažisko príbehu.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román Ako v rozprávke zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU

Skrotený búrlivák (Devil´s Daughter), Lisa Kleypas, IKAR 2019, preklad: Miriam Ghaniová

V poradí piata časť z tejto série Osudy Ravenelovcov hovorí o ľúbostnom vzťahu medzi Westom Ravenelom, vtipným a kedysi zhýralým bratom Devona Ravenela, ktorého poznáme z prvej časti Bezohľadný darebák a Phoebe, lady Clarovou, Pandorinou švagrinou, (dcérou Sebastiana St. Vincent a Evie Jennerovej z románu Zimná láska zo série Čakanky, ktorá vyšla v Ikare v roku 2008 a patrí k najlepším dielam tejto autorky). Už tam sa mi postava Westa veľmi zapáčila. Sympatie čitateliek si určite získal nielen nápravou svojho charakteru a tvrdou prácou na statku, ale svojím svojským humorným prístupom k realite a schopnosti sa smiať sám na sebe. 

West sa zatváril ľahostajne, oprel s na stoličke a zahľadel sa do svojej prázdnej šálky. Jeden prst si navliekol do ozdobnej slučky. „Prečo sú všetky šálky také malé? Sú pre deti či čo?“

  „Je to francúzsky porcelán. Kathleen hovorí, že ich máme držať medzi palcom a ukazovákom.
 „A prečo nemáme normálne šálky pre dospelých?“

Žiaľ taktika odviesť pozornosť bokom na Devona nezabrala. „Nielen ja som si všimol, že ťa lady Clarova priťahuje.

               

Ďalšie informácie »

Tretí do partie, (The Plus One) Sophia Money-Coutts, IKAR, 2019, preklad: Tamara Chovanová

       Podľa veľmi milej a romantickej obálky tohto románu od Sophie Money-Coutts som si myslela, že držím v ruke podobný príbeh, ako bol román Počkajte si na Happy End od nemeckej autorky píšucej pod psedonymom Charlotte Lucas (aj vám napadlo, že tak sa volá najlepšie kamarátka Elizabeth Bennetovej v Pýche a predsudku? :D ) Očakávala som niečo jemné, milé a vtipné ako vyššie zmieňovaný román a epilóg ma v tom ešte utvrdil, keďže prvá veta tohto románu znie „Na vine je Rozum a cit.“ A ja ako veľká obdivovateľka a fanúšička spisovateľky Jane Austenovej som teda hneď v úvode pookriala na duši a s očakávaním jemného austenovského nádychu som sa pustila do čítania. 

          Hlavná hrdinka Polly Spencerová pracuje v redakcii časopisu Posh!. A tu sa to začalo. Najprv som si všimla, že v anotácii sa spomína, že sa Polly vyspala so švédskym bankárom, ale v knihe sa dočítate, že ide o Nóra? HUPS!? Tak toto sa nedalo nevšimnúť si, ale povedala som si, dobre, stáva sa, aj keď také niečo si prekladateľ pri kontrole a ešte aj jazykový editor mohol naozaj celkom ľahko všimnúť. Mne to vybilo oči. Ale príbeh samotný predsa nemusí byť preto zlý, tak som čítala ďalej.

Sophia Money-Coutts

    Polly ma však akosi dosť iritovala a nevedela som jej prísť na chuť. Robila samé hlúposti a to v rozpore toho, čomu – aspoň to tvrdila – verila. Napríklad, že je romantička posadnutá knihou Rozum a cit a hľadá svojho Willoughbyho. Hneď mi zablikala kontrolka? Každý kto čítal, alebo videla film, vie, že Willoughby je ten, čo sa vyfarbí ako „záporák“, tak prečo je preboha Polly taká sprostá a hľadá taký typ chlapa? Chce sa zámerne popáliť? Toto mi v knihe naozaj nedávalo zmysel a naozaj netuším, čo týmto autorka sledovala. Chcela tak nepriamo naznačiť, že Polly má v hlave úplný prievan alebo čo?

                A veru ani dialógy tu veľa vody nenamútili. Väčšina z nich vo mne vzbudzovala pocit, že sú všetci nejakí plochí, názorovo ovplyvňovaní konzumnou kultúrou – čo je podľa všetkého asi autorkin problém. Nemala som jednoducho pocit, že ide o reálne rozhovory. Akoby sa niekto neustále vyťahoval a predvádzal sa, že je nad vecou. A nepýtajte sa ma kto, lebo to robili skoro všetky postavy. 

        Myslím, že takéto myšlienkové pochody by som vedela akceptovať v literatúre pre mládež, v dievčenských románoch. Presne tak na mňa pôsobili postavy tohto príbehu – nevyzreto a teda s ohľadom na ich vek a postavenie aj nereálne. 

Hrdinovia z filmu Rozum a cit: Willoughby a Marianne

        Takže keď to zhrniem, hlavná hrdinka sa správala ako totálná hlupaňa a nevedela o sebe a svojich pocitoch vôbec nič – ako pubertiačka, ktorá vôbec nevie, ktorý chalan sa jej v skutočnosti páči a ku ktorému aj niečo cíti – no hrôza. Ostatné postavy boli prvoplánové, tuctové, nevýrazné a nasilu vtipné.

                Naozaj ma táto kniha sklamala. A teda budem teraz SPOILEROVAŤ, a ak nechcete, nečítajte, ale musím to napísať. Jednoducho mi to nedá. Vy by ste sa dokázali stotožniť s hrdinkou, ktorá je taká zúfala, že ani nie po rande, len po prvom zoznámení zatiahne chlapíka, čo s ňou začne flirtovať na večierku u jej najlepšieho kamaráta, rovno k sebe domov a nie, nevyspí sa s ním, lebo k tomu ani nestihne dôjsť, lebo ona krava ... veď viete ... mu to spraví ústami. NO FUJ! Akože, možno vyzniem teraz ako puritánka, ale toto mi úplne narušilo môj „vesmír romantickej literatúry“, kde sa takéto veci nemajú diať hlavným hrdinkám, ale ich šibnutým kamarátkam. Tak, aby ste vedeli, ak máte aj vy taký citlivý žalúdok a vysoké nároky na hlavné hrdinky, radšej sa do tejto knihy ani nepúšťajte.

MOJE HODNOTENIE: 2/5 (2 hviezdičky za krásnu obálku 😀 )

Ospravedlňujem sa čitateľom, ktorým sa kniha páčila, ale pre mňa to bol jedoducho krok vedľa.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu 

Ak vás recenzia na román Tretí do partie zaujala a chceli by ste si ho prečítať a urobiť si naň vlastný názor,  kúpiť si ho môžete TU