Neslušná dáma (Lady be bad) Megan Frampton, IKAR 2018, preklad: Miriam Ghaniová

Eleanor Howlettová je najstaršou dcérou vojvodu z Marymountu, spoločnosť ju vníma, ako nenápadnú a nudnú. Jej sestra Della neuvážene utiekla s učiteľom tanca a uvrhla tak na svoje sestry tieň škandálu. Hrdinkou, ktorá vykúpi rodinu z tohto „hriechu“ má byť práve najstaršia Eleanor. Otec ju chce vydať za lorda Bennetta Carsona, aby tak výhodným zväzkom zaistil váženosť svojej škandálom poškvrnenej rodiny. Lord Carson má zase na svadbu finančný dôvod, keďže jeho otec  neustrážil financie a sú takmer na mizine. Bennet má aj mladšieho brata, nezvyčajné urasteného lorda Alexandra, ktorý na svoju „budúcu švagrinú“ narazil ešte pred ich oficiálnym zoznámením v špeciálnej miestnosti kníhkupectva, doslovne na seba narazia a jemu vypadnú z rúk kniha s neslušnými obrázkami – presnejšie – erotickými polohami Herkulesa a Deiáneiry a iných mýtických postáv.

„ Zaujalo vás to?“ spýtal sa oveľa vľúdnejšie než predtým. Eleanor si iba matne uvedomovala, že si sadol vedľa nej a ukázal na miesto, kde boli osoby na obrázku spojené. „Je naozaj obdivuhodné, aký je ten muž silný, že ju takto udrží,“ poznamenal a dráždivo skĺzol prstom po stránke.

(str. 12)

 

 Eleanor si vedie zoznam, čo by chcela skúsiť, kým sa poslušne vydá. Carsona na prvýkrát odmietne. Práve Alexander sa podujme na jej presviedčanie a uzavrú dohodu – on jej ukáže život v plnej kráse, aby mohla „žasnúť“ a ona sa posnaží zmeniť názor na vydaj. Samozrejme, taká dohoda, keďže zahŕňa aj prekladanie erotickej talianskej poézie, nemôže skončiť  v neprospech „neslušnej“ dámy...

Neslušný zoznam lady Eleanor:          

Byť úprimná. Byť priama. Dať o sebe vedieť.

(str. 77)

Román Neslušná dáma je, čo sa týka obsahu a zápletky,  viac-menej priemerný vo svojom žánri, avšak jednoduchosť príbehu a pomerne hlboký ponor do psychiky postáv v kombinácii s perfektnou štylistikou z neho robí čosi viac ako iba obyčajnú historickú románu.

Hrozné, že aj takáto obyčajná vec jej pripadala zaujímavá. To dokazovalo, aký nudný život dosiaľ viedla. Možno by mohla vyskúšať aspoň tie druidské rituály.

Alebo niektoré aktivity z tejto knihy, zašepkal nehanebný hlások v jej hlave.

(str. 143)

                Pozitívom je aj veľký priestor, ktorý autorka venovala zbližovaniu hlavných hrdinov. Aj keď spočiatku celá dohoda medzi Eleanor a Alexom vyznieva nanajvýš nepravdepodobne a bláznivo, dokonca aj záver na mňa pôsobil príliš jednoducho vyriešený, no erotické iskrenie, vzájomné duševné a ľudské zbližovanie ma tak pohltilo, že som „žasla“ spolu s Eleanor, aj keď moja naivita určite nezodpovedá naivnej dievčiny tej doby.  Autorka do opisu ich fyzického zbližovania „prepašovala“ niečo surové, autentické, romantické a tak správne šteklivé v tom najlepšom pomere, aby to nebolo príliš sladké, ale ani vulgárne, no zároveň uveriteľné.

Nečudo, že o tom ten taliansky básnik toľko hovoril. Musela uznať, že Alex je naozajstný majster. Keby mala takú báseň ona, znela by takto:

Ach,

ach,

Božemôj!

Nebesá!

Viac, prosím.

Možno by nemala toľko kritizovať toho úbohého Taliana, ktorý sa usiloval opísať všetky tieto pocity.

Sedela mu v lone, nohy jej viseli na jednu stranu a zadok mala presne tam.

Ten pocit by si vyžadoval úplne inú báseň. Takú, ktorá by pozostávala len zo stonov, vzdychov a z výkrikov.

(str. 181)

Ďalšie informácie »

Studený výstrel (Cold shot) Dani Pettrey, vydavateľstvo i527.net, 2018, preklad: i527.net

         Táto detektivka s romantickou zápletkou a s veľavravným názvom „Studený výstrel“ je napínavým čítaním od začiatku až do konca. Ide o prvú časť zo série Chrabrosť z Chesapeaku. Hneď od prvej strany nás autorka uvádza in medias res doprostred hlavnej zápletky: bývalý ostreľovač Griffin McCray je správcom parku a práve tu nájde telesné pozostatky, ktoré určite nepochádzajú z čias občianskej vojny. Na miesto činu zavolá súdnu antropologičku Finley Scottovú, s ktorou už nejaký čas spolupracuje a pri ktorej sa mu tep pravidelne zrýchľuje, ale snaží sa to zakryť pod maskou príkrosti a nezáujmu. Prípad vraždy ich však zblíži, keďže Finley je v ohrození života. Páchateľ zasahuje do vyšetrovania a chce ho zmariť. Je evidentné, že vrahom je vynikajúci ostreľovač, a tak na povrch postupne vyplávajú veci z Griffinovej minulosti, na ktoré chcel dávno zabudnúť a hlavne nechcel, aby o tom vedela Finley...

V ušiach jej búšilo tak nahlas, že nič nepočula.

Čakala, dýchala plytko a namáhavo, hruď jej zvieralo.

Neprichádzal.

Naplnila ju úľava... potom jej to však došlo.

Kradne telo neznámej.

(str. 36)  

                Vedľajšími postavami sú Griffinovi priatelia, agent FBI Declan Grey a Parker Mitchell, kriminalistický technik. Ich priateľstvo je narušené udalosťami z minulosti. Luke Gallagher bol tiež súčasťou ich parite, ale pred rokmi záhadne zmizol. Tu, v osudoch jeho priateľoch, sa črtajú ďalšie samostatné príbehy z tejto série.

Keď odchádzala. Winston zakňučal.

Mrkol na svojho psa. ,,Ver mi" vydýchol napätie, ktoré ho zvieralo vo vnútri... , a to všetko iba z jedného bozku na líce, ,,viem, ako sa cítiš." 

(str. 100)

                  Myslím, že celý príbeh je písaný veľmi dynamicky, autorka pracuje s detailmi, a pred vašimi očami sa doslova rozvíja napínavý „film“ a čitateľ musí hltať stránku za stránkou, aby spolu s hlavnými postavami prišiel na koreň veci a zistil, kto je vrahom a prečo vlastne vraždil.

 Všetko bolo úplne jasné - miloval ju. Aj proti svojej vôli sa do tejto ženy hlboko zamiloval.

Ponáhľal sa k nej, kľakol si pred ňou na kolená a objal ju.

Zložila sa v jeho zovretí. 

(str. 159)

Ďalšie informácie »

Milá pani Birdová, (Dear Mrs. Bird), A.J. Pearce, IKAR,2018, preklad Anna Kolčiterová

Názov románu Milá pani Birdová nenapovedá, že sa príbeh odohráva vo vojne zmietanej Británii počas druhej svetovej, na mňa pôsobí ako román, ktorý by ste si radi prečítali pri šálke dobrej kávy alebo čaju. Spočiatku príbeh plynie ľahučko a hrôzy vojen boli hlavnou hrdinkou Emmy prezentované s odosobneným podtónom a štipkou humoru, aby sa tak vyrovnala s netradičnými životnými okolnosťami. Emmy túži stať sa vojnovou korešpondentkou, chce urobiť niečo významné, niečo odvážne. Nakoniec sa však nestane váženou žurnalistkou, ktorá by dokumentovala prebiehajúce boje na frontoch, ale riadením osudu sa stane prepisovateľkou nie veľmi príjemnej pani Birdovej, ktorá v časopise Priateľ ženy vedie rubriku Henrietta Birdová radí.

Emmy však zistí, že pani Birdová je striktná a neempatická bytosť, ktoré nie je ochotná odpovedať na tie najpálčivejšie témy v živote žien, ako je rozvod, vzťahy či dokonca vojnou podmienené tragické udalosti, pri ktorých prichádzali ľudia o svojich najbližších. Preto sa postupne odhodlá vziať situáciu do vlastných rúk a ľudom odpisuje na vlastnú päsť v mene pani Birdovej ...

Ani v Sodome a Gomore by nebrali vážne niektoré veci, ktoré pani Birdová považovala za zdegenerované. Prirodzene, pred svadbou niektoré veci absolútne neprichádzali do úvahy. Nesmeli ste sa nechať uniesť a ak ste sa dostali do problémov, bola to, samozrejme, len vaša chyba.

Vlastne, ak ste sa aj v tom najnevinnejšom zmysle slova zamotali do nejakých vzťahov, okamžite ste sa mali stiahnuť, pretože pani Birdová („ktorá vám pomôže“) s najväčšou pravdepodobnosťou ani neodpovie na váš list.

(str. 46)

Druhou líniou tohto veľmi milého, miestami dojímavého príbehu, je vzťah Emmeline s jej najlepšou kamarátkou Bunty. Význam pravého priateľstva, ľudskosti v čase zmietanom vo  vojne – to je hlavnou ideou tohto románu.

V tej chvíli sa Bunty práve vrátila na svoje miesto.

„Si v poriadku?“ opýtala som sa kradmo.

„Samozrejme,“ odpovedala mi tónom, akoby bolo úplne v poriadku, že je človek na WC dvadsať minút.

„Charles ma naučí jazdiť na motorke.“

„Fíha,“ Bunty zvolala s takým nadšením, akoby organizoval cestu na mesiac.

(str. 118)

Autorku inšpirovali k napísaniu príbehov dvoch kamarátok práve ozajstné články pre ženy, ktoré vychádzali počas druhej svetovej vojny v Británii, takže mnohé listy, na ktoré Emmy odpovedá sú takmer autentické. Trošičku mi to pripomenulo román Literárna a koláčová spoločnosť, ale v tomto príbehu sa do popredia až tak nedostávajú jednotlivé mini príbehy z listov, skôr ide o Emmyin pohľad na svet.

Jediné, čo mi pri čítaní vadilo je neskutočné množstvo preklepov. Bohužiaľ, nie je to chyba románu, ale skôr korektora/korektorky slovenského prekladu. Naozaj už som dlho nenašla v jednej knihe, toľko tlačových chýb. 😮 Napriek tomu určite stojí za prečítanie! :)

Ďalšie informácie »

Dielo majstra, (The Masterpiece) Francine Riversová, Kumran, 2018, preklad: Zdenka Buntová

Francine Riversová je autorkou, ktorá má neuveriteľný talent prerozprávať tie najťažšie príbehy a vliať do nich zároveň svetlo a nádej. Ani jej najnovší počin Dielo majstra nie je výnimkou. Príbeh dvoch ľudí, ktorí v detstve prišli o rodičov a museli sa už ako deti postaviť zoči-voči najťažším životným skúškam, vás určite chytí za srdci a aj si pri ňom poplačete. Najmä v retrospektívnych častiach, keď sa vraciame do ich detstva. Podľa mňa, utrpenie detí, je to najhoršie, čo sa na svete deje...

Mamy však ráno nebolo. Bobby Ray nevedel, či má ísť do školy, alebo čakať. Plný obáv aj hnevu schmatol učebnice a rozbehol sa dolu schodmi.

V škole sa ho pán Talbot znovu vypytoval, či je všetko v poriadku, a Bobby Ray znova tvrdil, že áno. „Prečo by nemalo byť?“ odvrkol vzdorovito.

„Pretože máš už tretí deň to isté tričko.“

 „Mama nemala čas prať. Jasné?“

„Tak dobre, ale kde máš úlohu? Vždy si ich píšeš poctivo a teraz už dva dni nič. Ani cvičenia, ktoré vám dávam v triede, si nevyriešil. Čo sa deje?“

„Zabudol som, to je všetko. Napíšem si ju a zajtra donesiem.“

Takmer sa rozplakal, keď mu pán Talbot stisol plece.

 „Povieš mi, keby si potreboval pomoc, však?“

(str. 179)

Je to príbeh, pri ktorom som si výdatne poplakala, ale zároveň mi zahrial dušu...

 

                Bobby Ray si utrel oči. Bál sa povedať, že mamy niet už piaty deň a horúčkovito sa pokúšal niečo vymyslieť. „Úlohy mám napísané.“

                Jeho učiteľovi sa zaleskli oči. „Tým sa teraz netráp. Ničím sa netráp. Pomôžem ti.“  

(str. 181)

Z Bobbyho Raya sa stane uznávaný umelec Roman Velasco, no aj napriek umeleckým a pracovným úspechom nie je Roman alias Bobby Ray šťastný. Minulosť ho prenasleduje a vyrovnáva sa s ňou netradičným spôsobom – v noci maľuje grafiti, za čo by ho mohli posadiť do basy a zároveň by stratil svoje nadobudnuté umelecké renomé.

               

                Grace Moorová mala tiež ťažké detstvo, no na rozdiel od Romana, sa vďaka neuveriteľnému zážitku z detstva vyberie cestou viery a aj napriek nepriaznivým životným udalostiam, ktoré ju prenasledujú aj v dospelosti, jej lásku a oddanosť Bohu to nenaruší.

Ďalšie informácie »

Divoký dedič, (The Infamous Heir), Elizabeth Michels, Slovenský spisovateľ, 2017, preklad: Otakar Kořínek

Ethan Moore ako devätnásťročný opustil  svojho otca, prakticky založeného staršieho brata Trevora a mladšiu sestru Katie. Otec ho v podstate vyhodil, lebo sa zastal svojej mamy, ktorá zmizla, opustila svojho manžela i deti. Ethan sa ju rozhodne nájsť, no nepodarí sa mu to a po rokoch, počas ktorých sa živí svojimi päsťami ako boxer, sa vracia domov do Anglicka. Uteká zo Španielska pred nepriateľmi. Otec mu teda konečne odpustil a na jeho počesť sa koná oslava jeho návratu. Jeho maniere však nie sú také džentlmenské, keďže svoj život strávil v prevažnej miere bitkami a kočovným životom, a preto jeho reakcia na prosbu lady Roselyn Greyovej, s ktorou sa kedysi ako dieťa hrával v lese, aby jej odniesol batožinu do domu, mladú ambicióznu krásku neuspokojí a ich stretnutie po rokoch dopadne  ohadzovaním sa blatom. Roselyn akoby sa opäť stala tým malým dievčatkom, ktoré s Ethanom lozilo po stromoch, smialo sa a žilo svojským nespútaným spôsobom života. Ethan sa do tej divošky, čo do neho prvá hodí kus blata, šialene zamiluje, lenže má to svoj háčik. Je zasnúbená s jeho bratom Trevorom...

„Tá truhlica vyzerá ľahká, tú odnesiete aj sama.“ Ľahostajne sa obrátil a vykročil k dverám.

Preskočilo mu? Neznesiteľný chlap!

Chvíľu stála ako vrastená do zeme a cez dážď pozorovala, ako odchádza. Potom jej praskli nervy. Slušne vychovaná dáma, ktorú stelesňovala, sa zmenila na impulzívne dievča, z čoho, ako si myslela, už pred rokmi vyrástla. Čo si to dovoľuje!

Takto do nej neodíde!

Rozbehla sa ku kvetinovému záhonu, rukou v biele rukavičke nabrala mokrú hlinu a z celej sily ju hodila pánu Moorovi do chrbta. Blato sa mu roztresklo na ramene, pofŕkalo mu líce. Na okamih pocítila triumfálnu radosť. Potom sa naňho vyjavene zahľadela.

(str. 19)

Roselyn je rovnako očarená svojim kamarátom z detstva, ale jej plán vydať sa za lorda Trevora Aytona a stať sa paňou na panstve Ormesby Place je pre ňu už dlho na prvom mieste a ona odrazu nevie čo má robiť. Komplikácie odštartuje jej list adresovaný Ethanovi a spoločná prechádzka bratov Moorevcov s lady Roselyn, ktorá sa skončí smrťou staršieho brata a Roselyiným podozrením, že vrahom je mladší brat – Ethan.

Prerývaným šeptom, ktorý odrážal jej vlastné pocity, sa ozvala: „Nebolo by to správne.“

„Také jemné. Nikdy predtým som si to neuvedomil,“ prehodil zadumane a vrhol pohľad na svoje prsty zaborené v ej vlasoch.

„Som si tým istá a nemáš potuchy, ako ma bolí, že musím odísť.“

Na plné hrdlo sa zasmial, prešiel jej prstom po sánke a sledoval, ako pri jeho dotyku zavrela oči. „Hovoril som o tvojich vlasoch, nie o mojej posteli. Hoci, veľmi mi lichotí, že by si mi ju chcela zahriať.“

(str. 50)

Trevorova smrť sa prezentuje ako nehoda, ale Ethan vie, že niekto ho ovalil po hlave a Treovorovi spadnúť do šachty pomohol, no nemá dôkaz a neverí mu ani Roselyn, preto sa rozhodne túto záhadu vyriešiť sám, pomstiť bratovu smrť a získať si opäť Roselyinu náklonnosť.

Prstami jej prešiel po kľúčnej kosti. „Čierna spodná bielizeň? Nosí čiernu bielizeň pod plesovými róbami väčšina dám?“

„Nie!“ Očervenela, konečne si uvedomila, prečo sa dotkol jej pleca. „Nie som ti povinná nič vysvetlovať.“ Odtiahla sa od neho, no aj tak jej stihol zastrčiť ramienko nového čierneho korzetu pod golierik. Vari ju tento muž nikdy neprestane mučiť?

(str. 97)

***

Prešiel jej rukami po chrbte a pritiahol si ju. Je tak blízko! Uprela pohľad na lákavo pootvorené pery. Prosím pobozkaj ma, prosím ťa, pobozkaj ma, kričalo jej srdce, kým konečne zľahka nepritisol pery na jej. Zavrela oči, keď ju jeho páliace pery pozývali ďalej.

(str. 193)

Ďalšie informácie »

Nezvyčajné manželstvo (An Uncommon Courtship), Kristi Ann Hunter, i527.net, preklad: Mgr. Jana Hlatká

Za všetko môže jedna prepadnutá povala, ktorá vojvodovho brata, Lorda Trenta Hawthorna, pripútala k plachej lady Adelaide. Vlastná česť ho, po tom, čo spolu strávili uväznení v rozpadávajúcej sa budove, prinúti požiadať ju o ruku. Trent sa síce zachová ako dokonalý džentlmen, no cíti sa ako v pasci, jeho svet sa mu rozpadá na kúsky, pretože vždy dúfal v manželstvo z lásky. A tak sa rozhodne, že sa o tú lásku chce aspoň pokúsiť, s kým iným ako práve so svojou manželkou Adelaide.

Jej štíhla postava sa dala ľahko rozoznať v skupine dobre živených aristokratov – a zrejme aj preto bez problémov chodila po podlahe, ktorá sa pod ním prepadla. Keď sa tak stalo, medzery po nosníkoch schodiska, po ktorých predtým chodila hore-dole po rozpadnutej budove, sa stali zbytočným rebríkom nikam. Boli v pasci.

 (str. 12)

Adelaide na rozdiel od Trenta  nikdy nesnívala o manželstve a láske. Jej vlastná rodina ju zanedbávala celý jej doterajší život. Matka sa sústredila na jej staršiu sestru Helenu a doteraz sa nesnaží o nič iné, len aby jej prostredníctvom nových kontaktov mladšej dcéry, (keďže sa vydala za brata vojvodu), pomohla dostať sa v spoločenskom rebríčku čo najvyššie. O Adelaidino dobre jej nikdy nešlo a väčšinou ju všade „zabúdala“ (v obchodoch, v kostole, u krajčírky) alebo využívala Adelaidu iba na to, aby robila partnera Helene na hodinách tanca a tak podobne. Naozaj veľmi nelichotivý obraz života mladej ženy súcej na vydaj. Okolnosti, ktorým v podstate napomohla jej intrigánska matka mysliac si, že je tam Adelaida zavretá so samotným vojvodom, ju privedú do rodiny, kde je náklonnosť a záujem o každého člena rodiny samozrejmosťou, a tak získava i sestry Mirandu a Georgienu, svoje švagriné, a dokonca vo svokre aj druhú  lepšiu „mamu“.

Adelaide prehltla a prikývla. Inak sa ani reagovať nedalo.

Miluješ môjho syna?“

„Ledva ho poznám, madam,“ zašepkala Adelaide, prekvapená pravdou, ktorá sa jej vydrala z úst skôr, ako si to mohla premyslieť. „Ale rada by som. Mám pocit, že žena by mala milovať svojho muža.“

(str. 144)

***

Vojvodkyňa sa zaškerila na matku a potom svoj široký úsmev venovala Adelaide. „Volaj ma Miranda. Keď sa stretne celá rodina, je tam toľko vojvodov a vojvodkýň, že sa ti z toho točí hlava. Nemôžeš každého oslovovať „vaša milosť“. Okrem toho, Georgine to nerobí dobre.

(str. 143)

***

Lady Blackstoneová, ktorá Adelaide nepovedala, aby ju volala inak – ostala ticho sedieť. ...

Ladz Blackstoneová prešla cez miestnosť cez miestnosť k dverám „A volaj ma Caroline.

(str. 145)

Ďalšie informácie »

Tajomstvo domu na Foster Hille (The House on Foster Hill) Jaime Jo Wright, i527.net, 2018, preklad: Mgr. Lucia Mosorjaková

DEJ: Kaine Prescottová prišla o manžela Dannyho, ktorý zahynul pri autonehode, ale ona vie, že to nebola nehoda. Aby sa oslobodila od svojho prenasledovateľa – vraha svojho manžela, ktorý jej v byte necháva narcisy a prenasleduje ju, no nevie o tom presvedčiť políciu, presťahuje sa zo San Diega do Winsconsinu, malého mestečka Oakwood, kam siaha jej rodokmeň a kedysi tu žila jej pra-pra-stará mama Ivy Thorpeová. No ani tu v polorozpadnutom dome na Foster Hille nenachádza pokoj, pretože jej prenasledovateľ si ju našiel aj tu ... Ivy Thorpeová, asi sto rokov predtým než sa na Foster HIll dostala Kaine, rieši záhadu tohto domu po tom, čo sa v dube neďaleko Foster Hillu nájde neznáme mŕtve dievča, ktorú ona sama pomenovala Gabriela. Keď jej otec, lekár, pri prehliadke tela zistí, že asi pred dvomi týždňami dievča rodilo, Ivy sa rozhodne, že to dieťa musí nájsť a zachrániť ho...

Jaime Jo Wrightová napísala naozaj nekonvenčný veľmi napínavý príbeh, v ktorom okrem prvkov  napätia a hororu nájdete silné postavy, zrkadlenie reality dnešnej doby a obrovskú vieru presahujúcu tento svet...

Moje oči vidia ďaleko za hranice dneška, za hranice mojej situácie v tomto svete otrávenom a poznamenanom hriechom. Vidím až do neba. A je nádherné. Je dobré. Je to moja budúcnosť. Vo večnosti, v Božej prítomnosti, v jeho dokonalosti neexistuje žiadne zúfalstvo. Tam žije len nádej. On je moja nádej.

(str. 203)

„Pozeráš sa na veci obrátene. Akoby tento život a všetko, čo ponúka, bolo jediné, čo existuje. Mám dojem, že táto Gabriela nás môže všetkých naučiť, ako vidieť poza tento svet a uprieť svoj zrak na Ježiša.“

(str. 235)

Napriek tomu, že príbeh ma dve časové pásma, v jednom sa nám z minulosti prihovára Ivy a zo súčasnosti Kaine, oba príbehy, rovnako ako obe mladé ženy, sú pútavé a nenudia.  Ani na chvíľku som nemala pocit, že ma jedna línia bavila viac ako tá druhá. Navyše, je tu ešte Gabriela, mŕtve dievča, ktoré nám v oboch časových rovinách postupne odhaľuje tajomstvá hrôzostrašného domu na Foster Hille.

Nechýba dokonca ani romantická zápletka, a to v oboch líniách príbehu, takže román je naozaj pocitovo veľmi pestrý a číta sa „jedna radosť“. Nemusíte sa obávať zbytočných  a prehnaných opisov starého domu z minulého storočia, autorka všetko poňala veľmi dynamicky a zároveň nezabudla ani na vykreslenie vnútorného sveta hlavných hrdiniek. 

Počula  Joela zašepkať: „Odpusť.“ A potom sa jeho ústa zúrivo prisali k jej perám. Keď zakňučala ako psík, Joel jej zaboril prsty do vlasov a dychtivo ju bozkával, akoby v sebe celé roky dusil túžbu a len teraz jej dal priechod.

 (str. 260)

Záver je naozaj prekvapujúci a pekne rozmotá inak veľmi zamotanú zápletku, nad ktorou som pri čítaní nahlas uvažovala „Ako to len tá Jaime pozaplietala! Mala som pocit, že z toho sa už nevypletie! Ale bravúrne sa všetko vyriešilo k mojej čitateľskej i logickej spokojnosti.

Odporúčanie: nečítajte keď ste večer sami doma, je to miestami dosť desivé.

Hodnotenie: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu i527.net

Ďalšie informácie »

Čítaj literatúru ako profesor, (How to read literature like a professor), Tatran 2018, preklad: Martina Bachledová

Aj vy ste vždy mali pocit, že učiteľ literatúry rozoberá obsah knižného diela takým spôsobom, že ste z toho mali španielsku dedinu? Videli ste príbeh, ale on videl akési symboly plodnosti, smrti, znovuzrodenia ... Dodnes nechápete odkiaľ to vzal? Autor tejto veľmi zábavnej publikácie „Čítaj literatúru ako profesor“ vám to všetko pekne vysvetlí a zároveň sa budete baviť jeho hláškami, ktoré sú niekedy sarkastické, vtipné, ale vždy trefné.

Konečne (ak ste na do nikdy neprišli) spoznáte kľúč k pochopeniu všetkých príbehov vtesnaných do kníh a zistíte, že príbeh je vlastne iba JEDEN (str. 214) (Hovoríte si ČOŽE? AKO?! Uvidíte), symboly nie sú nikdy originálne, ale už ich niekto predtým použil a čokoľvek v tých symboloch zbadáte, vlastne máte pravdu. (str. 257) 

Interpretácia textu je ako fantázia, nikdy sa nemôžete úplne mýliť ... ak sa však naučíte pravidlá čítania textu, uvidíte odrazu viac ako doteraz a určite sa vaše čítanie stane o to obohacujúcejšie.

Hovorím o gramatike literatúry, teda istom súbore konvencií, vzorcov, kódov a pravidiel, ktoré sa učíme používať pri práci s textom.

...

Viete čítať a súčasťou tejto schopnosti je aj to, že poznáte textové konvencie, viete ich rozoznať a predpokladať výsledok.

 (str. 25)         

Ďalšie informácie »

Levica z Mogadoru (Die Löwin von Mogador), Julia a Horst Drosten, IKAR, 2018, preklad: Zuzana Guldanová

V júni 2014 sa tento román z pera nemeckého páru píšuceho pod pseudonymom jeho ženskej polovičky Julia Drosten zaradil na prvú priečku v rebríčku historických bestsellerov internetového obchodu Amazon. Aj tento fakt ma prinútil vybrať si na recenziu spomedzi ostatných ponúkaných kníh práve túto od /pre mňa neznámej/ dvojice autorov Julii a Horsta Drostenovcov.

Už na prvý pohľad kniha zaujme svojou obálkou, na ktorej je zobrazená tvár ženy zahalenej v bielom a upiera na nás svoje „mačacie“ alebo skôr „levie“ oči. Vášnivých čitateľov poteší aj objemnosť knihy, ktorá patrí medzi tie hrubšie, ale číta sa veľmi rýchlo, plynie pred očami ako prerozprávaný príbeh, alebo skôr film s krásnymi exotickými scenériami. 

Sibylla si nadšene prezerala nádvorie. Konečne vidí arabskú záhradu, o akej snívala! A dokonca patrí jej! Uprostred bola plytká nádrž so studenou vodou lemovaná nízkymi kríčkami. Pomarančovníky a citrónovníky poskytovali príjemný tieň. Pomedzi hriadky viedli chodníčky vyložené mramorom, na nich sa vyhrievali jašteričky. Len čo sa niekto priblížil, zmizli. V korunách stromov spievali vtáci, po schodisku sa ťahali popínavé rastliny s fialovými kvetmi. (str. 45)

Spočiatku sa tak trochu zdá, že pôjde o typický ľúbostne ladený román  z 19. storočia, ale nedajte sa popliesť . Hlavná hrdinka Sibylla Spencerová je na prvých stránkach veľmi svojrázna mladá žena, plná fantázie, očakávaní a túžby po slobode. Vďaka, alebo skôr kvôli tomu, sa rozhodne vydať za inak fádneho Benjamina Hopkinsa, ktorý jej zachránil život pri nehode na prístavnom móle. Aby sa odpútala od očakávania svojho otca a vymanila spod tlaku očakávania, aby si konečne už našla manžela, rozhodne sa mladému úradníkovi z otcovej firmy dať šancu a vydá sa zaňho. O pár rokov neskôr sa jej splní sen, ktorý v nej vzbudili Rozprávky tisíc a jedna nocí a spolu s mužom odchádzajú na lodi Queen Charlotte do ďalekého Maroka do prístavného mesta Mogador.

Prašná cesta do Marakéša vydupaná kopytami tiav, mulíc a koní smerovala rovno na východ. Kúsok za mestom prechádzala karavána arganovníkovými hájmi, o ktorých Sara Willshirová tvrdila, že nerastú nikde inde len tu. Na prastarých stromoch s rozvetvenými korunami dozrievali zelené plody, ktoré pripomínali slivky. Domáci z ich jadier lisovali výživný zlatistý olej. Sibylla pobavene sledovala kozy, ktoré sa za pochúťkou štverali aj do koruny. Plody očividne chutili aj im. (str. 63)

 

Tu sa začína odvíjať rozsiahly historický príbeh plný intríg, tajomstiev, detailne a pritom zaujímavo opísaných reálií tejto exotickej slnečnej krajiny a samozrejme nechýba ani láska...

André jej prstami nežne nadvihol bradu, aby sa naňho musela pozrieť. Oči sa jej zaliali slzami, hanbila sa.

„Sibylla,“ srdce sa jej zachvelo, keď ju opäť oslovil.

„Prosím André?“ zašepkala

„Sibylla, keby ste len...“

„Mamiiii! John ho pustil!“ začuli Tomov krik. „A teraz je preč! Uletel!

Obaja sa strhli, akoby ich prichytili pri nejakom zločine. Decká postávali obďaleč, dívali sa hore. Žlto-červený šarkan tancoval na modrej oblohe. Malý Sabri bin Abdul stál vedľa Toma. Boli rovnako veľkí, obaja si dlaňou zacláňali oči a sledovali vzďaľujúcu sa hračku. „Poletí do Mekky ako bociany,“ Skonštatoval Sabri, keď už bolo vidieť len nepatrný fliačik nad morom. (str. 113)

Sibylla sa Mogador páči a rýchlo sa zžije s jeho kultúrou, naučí sa jazyk, ale jej manželovi to tak ľahko nejde. Jeho namyslenosť a arogancia mu bránia aj v obchodných úspechoch.  

„Alebo sa pani Hopkinsová radšej stretáva s Maurkami než s nami?“ uštipačne poznamenala jej dcéra.

„Hovorí po arabsky?“ čudovala sa manželka pruského podnikateľa.

„Bien sûr, plynule. Z madam Hopkinsovej sa vraj za tie roky v Mogadore stala Maurka, ale ja by som to celkom tak nevidela,“ odvetila Francúzska.

„Ako to teda vidíte?“ kyslo sa zatvárila Sara.

„Nuž, Maurovia si ju vážia väčšmi než kohokoľvek z ostatných Európanov. Nezabudli, ako im pomohla po tom nešťastnom affrontement s mojou domovinou!“ (str. 265)

Veľmi farbisto autori vylíčili každodenný život cudzincov v moslimskom svete, dostaneme sa i za hradby sultánovho háremu, kde Sibylla získa skvelé vzťahy s vládcovými manželkami i konkubínami. Hlavná hrdinka je veľmi zaujímavá, najmä to, ako sa mení, dospieva a z rozmaznaného, po dobrodružstve bažiaceho dievčaťa, sa stáva rozhľadená silná žena, ktorá si získa prezývku „Levica z Mogadoru“, a to nielen vďaka svojim vlasom farby piesku, ale hlavne vďaka svojej nekonvenčnosti, sile, rebélii (ako jediná z cudziniek z Európy nosí tunajšie farebné oblečenie, široké nohavice a tuniku) a autorite ako obchodníčke, ktorú si získa vlastným obchodníckym talentom. To sa samozrejme nepáči Benjaminovi, a tak sa paradoxne ďaleko od domova manželia odcudzujú.

Benjamin sa manželkinej záľube čudoval. Neusiloval sa ju odhovárať, ale netajil sa tým, že sa mu to nepáči. Jeho by vraj ani pár volov nedonútil, aby sa kúpal s cudzími nahými chlapmi. Ďalšia maličkosť, na ktorej sa nezhodli. A Sibylla si postupne zvykala, že je viac toho, čo ich rozdeľuje, než toho, na čo majú spoločný názor. (str. 73)

***

„Šťastie je zvláštne,“ zamyslene odvetila Sibylla, spomenula  si na Andrého. „Dnes sa ti zdá, že bez neho nemôžeš byť šťastná, a zajtra zistíš, že osud má s tebou iné plány.“ (str. 351)

Román Levica z Mogadoru opisuje dlhší úsek života hlavnej hrdinky a jej rodiny, preto by sme mohli povedať, že ide o generačný román. Je evidentné, že autori si túto krajinu poriadne „preklepli“, precestovali ju a pracovali s presnými historickými informáciami, vďaka ktorým sa príbeh zdá živý a pestrofarebný nielen množstvom postáv, ale aj na udalosti a zvraty v deji. Hlavná zápletka, ktorá sa „rozmotá“ v úplnom závere nebude pre vnímavého čitateľa žiadnym obrovským prekvapením, ale kniha má napriek tomu svoje nespochybniteľné čaro exotickosti.

Wilkie Collins

Prekladateľka odviedla skvelú prácu až na jednu, pre mňa dosť dôležitú vec, preložila meno britského autora Wilkieho Collinsa ako ženy, teda že postavy v románe čítali knihy od Wilkie CollinsOVEJ!. Chápem, že prekladateľka je germanistka a prekladala z nemčiny, no Wilkie Collins je jedným zo zakladateľov detektívneho žánru a jeho román Žena v bielom je celkom známy aj u nás. A povedzme si na rovinu, v dnešnej „google“ dobe je to sekunda, aby si to človek overil.

Napriek tomu, že čisto historický žáner bez hlavnej ľúbostnej línie, nie je celkom moja šálka kávy, musím skonštatovať, že ma Levica z Mogadoru očarila a jej dejovosť ma uchvátila. Postavy sa zbytočne nezverovali so svojimi pocitmi a myšlienkovými pochodmi, ak to v príbehu nemalo veľký význam, čím sa celý román číta veľmi plynulo, je bez hluchých miest a aj širšie časové obdobie zobrazené na vyše štyristo stranách som vnímala ako prirodzene plynúce a tie časové skoky ma vôbec nerušili. Myslím, že autori sa naozaj natrápili, aby tento príbeh vyšperkovali do detailov, aby toho nebolo príliš veľa ani príliš málo. Bravó!

HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU

  Ak vás zaujal tento titul, môžete si ho zakúpiť TU

Návrat (The Returning), Rachelle Dekker, i527.net, 2018, preklad: Mgr. Zuzana Vengliková

Záverečná časť série Prorok sa od prvých dvoch líši v každom ohľade.  Ak by ste tento dystopický román, čítali ako samostatný, určite by ste z neho mali trošku „guláš“, ale pre verných fanúšikov, je tento záverečný diel určite povinnou jazdou a v mojom prípade aj povestnou čerešničkou na torte celej trilógie.

V úvode sa opäť stretávame s hlavnými hrdinami predchádzajúcich dielov – Remkom a Carrington. V Povolaní bola hlavným rozprávačom príbehu Carrington, vo Vyvolení Remko, v románe Návrat sa k slovu dostávajú opäť tieto postavy –  no najviac priestoru dostáva ich stratená dcéra Elise, ktorá žije ako väzeň vo vládnom meste, po tom, čo ju pred dvadsiatimi rokmi uniesol lukostrelec Jesse...

Jesse sa narovnal. „Čo s tým má ona?“

„Viac ako si myslíš. Jej prítomnosť predstavuje neustálu hrozbu. Mali sme sa jej zbaviť, keď ešte bola dieťaťom.“

„Je to len dievča Roth,“ namietal Jesse.

(str. 31)

Elise je spočiatku stratené osamelé dievča, ale veľmi rýchlo v sebe nachádza svetlo. Keďže vieme, o jej rodičoch, chápeme, že ju pred svetom a skutočnosťou odmalička ukrývali. Keďže ako jediná je imúnna voči séru Genezis, držia ju mimo mesta, mimo ľudí. Jedinú spoločnosť jej robí práve Jesse, ktorý sa do nej počas tých rokov, ktoré sa o ňu staral, zamiloval. 

Obrátil sa k nej s bezcitnou tvárou, ktorá bola výsledkom pôsobenia séra Genezis. Vďaka nemu bol  večne poslušným vojakom.

„Na tvoju popravu.“

Jej svet zastal. Myseľ zmeravela. Slovo poprava na ňu padlo ako balvan, ktorý udusil schopnosť myslieť, dýchať, konať. Šokovaná sledovala, ako traja strážnici zahli za roh a zmizli, zanechajúc ju tam úplne samu s jediným spoločníkom – strachom. 

(str. 39)

Nechýba ani záhadná postava Aarona, ktorý sa objavuje, vždy keď si hrdinovia opäť potrebujú spomenúť.  Pre mňa je Aarona, niečo ako Duch Svätý, je zosobnením viery, lásky, svetla, nášho Otca.

Veľký priestor ponechala autorka , tak ako v predchádzajúcich častiach, temnote a jej prívržencom. Okrem Vedca, pribúda mladý Nicholas, ktorý chce prevziať celú moc.

V tejto časti ide poriadne do tuhého a temnota ukáže svoju moc vo veľkolepej „paráde“. Pravdaže, svetlo, láska, Otec musia zvíťaziť a samozrejme aj zvíťazia, o tom, určite nikto nepochybuje. Určite však bude pre čitateľov veľkým prekvapením, kto dá temnote finálny úder.

 

„Na čom sa tak smeješ?“ vyprskol Nicholas.

„Na smrti,“ odpovedal Remko. Pomedzi salvy smiechu sa zhlboka nadýchol a snažil sa ovládnuť. Potom pozrel Nicholasovi priamo do očí: „Smrť je ilúzia.“

Nicholas sa zarazil a tvárou sa mi mihol šokovaný výraz.

(str. 176)

No je naozaj až za hranicami chápania, ako opísala túto silu Rachelle Dekkerová v tomto románe.  Možno to niekomu bude pripadať „pritiahnuté za vlasy“, ale ja som jej uverila, pretože, všetko to, čo som sa počas čítania iných duchovne orientovaných kníh naučila, smeruje práve k tejto pravde – všetci sme povolaní, vyvolení  a plní svetla. 

Keď sa vedľa nej objavil Kane, pozrela naňho a on jej pohľad opätoval. Tvár mal spotenú, oči červené od sĺz. Otvoril ústa, aby jej niečo povedal, ale nedokázal nájsť slová. Presne také je svetlo – ohromujúce, silné, nádherné, pokorujúce. Taká je dokonalá láska.

 (str. 191)

Ďakujem autorke, že mala toľko odvahy ukázať svetu túto pravdu, pretože ľudia, aj keď v sebe majú svetlo, radi pochybujú, či už o sebe alebo o názoroch a tvrdeniach druhých.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu i527.net

Ak vás tento dystopický román zaujal, môžete si ho zakúpiť tu