Príspevky
V dnešnej dobe, pomerne veľmi komerčne zameranej, sa
zbierka poviedok od Adriany Boysovej s názvom Mimóza javí ako dosť odvážny
počin na ceste k literatúre pre intelektuálnejšie zameraných čitateľov.
Som rada, že sa vydavateľstvo IKAR rozhodlo trošku ozvláštniť skladbu svojich vydávaných
titulov aj pôvodnou slovenskou tvorbou, a to aj tak trochu netradične,
zbierkou poviedok.
Nepovažujem sa za príliš benevolentného, ale ani priveľmi náročného čitateľa, no tu, pri čítaní debutu pani Boysovej, však v mojom prípade narazila kosa na kameň. Kto má pozná osobne, vie že som milovníčkou anglickej spisovateľky Jane Austenovej. A teda, z jednej strany, oceňujem satirický tón a pohľad na skutočnosti moderného života zobrazeného v týchto poviedkach, no na strane druhej, Jane Austenová sa netajila tým, že svojim hrdinkám vždy dopriala šťastný koniec, „happy end“ a zúfalstvá a nešťastia benevolentne prenechala iným.. a ja tak ako ona, prenechávam na hlbšiu analýzu týchto „nešťastných“ poviedok niekomu, kto im viac „rozumie“ a nelipne na happy endoch ako ja.
Musím sa priznať, poviedky síce vystihujú dobu, resp. to, ako sa to niekedy zdá na povrchu, no vo mne vyvolali len letargické emócie a smútok, čo v literatúre prioritne nehľadám, iba ak ma vzápätí čaká katarzný zážitok v štýle „a žili šťastne až kým nepomreli“ – a síce nie v tomto rozprávkovom doslovnom znení. Páčia sa mi príbehy, ktoré obsahujú realitu života, ale zároveň dávajú nádej, svetlo a lásku ... tu som však videla iba ľudské zlyhávanie komunikácie, nepochopenia samého seba a tak podobne.
Preto mi prosím pekne prepáčte, najmä pani autorka, že sa mi
tieto poviedky nepáčili a dokonca som v polovici radšej čítať
prestala. Verím však, že je kopec iných čitateľov, ktorých nadchne ako sa
autorka odvážne postavila k temným miestam našich ľudských emócií a ich
jednoduchému, no priamemu zobrazeniu v podobe krátkych príbehov.
MOJE HODNOTENIE: 2/5
(nie je to žiaľ môj štýl, ale autorka určite písať vie, no
pre mňa žiaľ nie)
