Zvonením sa všetko začína, Marek Zákopčan, YOLI – IKAR, 2021, pôvodná slovenská tvorba

Tak toto bola jazda! Skutočne nemôžem nič vytknúť takému skvelému spisovateľovi ako je Marek Zákopčan. Z príbehu je naozaj cítiť, že je to vypísaný autor, ktorý má nielen mnoho načítané i napísané, ale zároveň vníma život taký, aký je bez prehnaných príkras a melodrámy – a práve to sa mi na tomto románe zo stredoškolského prostredia páčilo najviac. V opisovaní emočného rozpoloženia postáv i situácií nezachádza do malicherností, ale s presnosťou skúseného ostreľovača triafa priamo do čierneho. Je neuveriteľné s akou gráciou sa tomuto mladému autorovi podarilo predostrieť pestrý príbeh a dokonale vykresliť štyri hlavné postavy – začínajúcu učiteľku Líviu Smolnú, ostrieľaného stredoškolského profesora Daniela Riečana, naivnú knihomoľku s romantickou dušou, študentku tretieho ročníka, Mirku Kučerovú a fešného maturanta Marka Smolného, ktorému neodolá takmer žiadna baba v okolí. 

Mirka si okamžite spomenula na Marka, čo nebolo také ťažké, keďže naňho myslela väčšinu dňa. Namiesto odpovede však prevrátila očami.

„Daj pozor, aby ti nevypadli z hlavy.“

„Iba by sa pridali k tisíckam ďalších, čo vypadli deckám po otravných otázkach rodičov.“ (str. 49)

Napriek rozdielnosti týchto postáv nás autor dokáže rovnakou mierou zaujať vnútorným monológom každého z nich a presvedčiť nás o tom, že sú skutoční. Mňa teda presvedčil. Mnoho situácií a zážitkov týchto stredoškolákov mi pripomenulo tie moje stredoškolské časy, takže to pre mňa sčasti bolo ako nostalgické cestovanie v čase. A teším sa, že konečne sa v knihách pre mladých objavilo meno Miroslava (!) -haha – dobre, no, v tomto asi nie  som veľmi objektívna.

Vianočné trhy vytiahli ľudí na námestie napriek klesajúcej teplote. Pri varenom vínku a rozličných dobrotách sa však veľmi rýchlo zahriali a koledy a veselá nálada výrazne dopĺňali príjemnú sviatočnú atmosféru. (str. 159)

Na potvoru mu práve vtedy zavibroval telefón. Lívia si teda vie vybrať moment, kedy sa ozvať!“

„No tak, strč si do tašky toho tancujúceho robertka, lebo ti ho vezmem a vrátim na konci júna!“

 (str. 48)

 Rozhodne odporúčam túto knižku všetkými desiatimi úplne každému bez ohľadu na vek, no možno ešte viac tým, čo už zo stredoškolských lavíc odišli dávnejšie, lebo pre nich to bude také milé spomienkové čítanie – ale aby ste si nemysleli, nejde o iba také nostalgické pokojné čítanie bez akcie – tej je tam neúrekom, a tak budete doslova prilepení ku knižke a nebudete vedieť prestať, kým túto knihu nedočítate.

„Riaditeľka.“

„Sme ako na gympli.“

„Veď aj sme!“

Vyteperili sa na záchod práve vo chvíli, keď sa dvere na toaletách otvorili a ktosi vošiel dnu. Nastalo ticho. (str. 148)

 

Veľmi sa mi páčili citáty učiteľov, protagonistov tohto románu, na začiatku každej kapitoly. S tým sa musí stotožniť hádam každý. Určite sa na podobné hlášky pamätáte zo strednej školy.

Keď zahoríte láskou k literatúre, frajera už potrebovať nebudete.

IVAN BELICA

(str. 268)

 

V detstve som pásol dobytok a teraz, na staré kolená, ho musím učiť.

JOZEF KADLEČÍK

(str. 45)

 Chlapci, preč s tými mobilmi pod lavicami! Vyzerá to čudne, keď sa usmievate na svoj rozkrok.

DANIEL RIEČAN

(str. 88)

Veľmi som sa na týchto citátoch bavila, rovnako i na skutočne vtipných replikách medzi chalanmi a na ich veselých-neveselých príhodách počas rôznych záťahov s alkoholom.

A okrem humoru a vtipných stredoškolských epizód tu nechýba ani veľmi milá a nežná romantika rodiaceho sa vzťahu medzi mladými ľuďmi. Veľmi krásne to autor vystihol, naozaj, klobúk dole!

Román obsahuje ucelené zážitky, ktoré stredná škola na Slovensku reálne ponúka a tak ma táto knižka podľa mňa okrem tej zábavnej funkcii ešte jednu dôležitejšiu – dokumentárnu - ukazuje ako dnes funguje slovenská mládež na strednej škole, akí sú dnešní mladí ľudia a veľmi sa teším, že autor poukázal na to, že táto generácia je rovnako skvelá ako tie pred ňou (a verím, že i tie, čo prídu po nej) – pretože žiadna generácia nie je stratená – nemám rada tie reči typu – „Ja za mojich čias...“ Doba sa mení, ale základ ľudských hodnôt by mal ostať neporušený a táto úžasná a veľmi kvalitná „young adult“ (alebo krajšie povedané po slovensky – literatúra pre mládež) mi ukázala, že to tak stále je. Ak skutočne existujú takíto morálni učitelia (Lívia Smolná, Daniel Riečan – nie je to náhodou sám autor? 😊) a študenti, ktorých príbehy tu prežívame, som presvedčená, že nič nie je stratené ... práve naopak.

Nepochyboval, že v pekle je špeciálne miesto pre všetkých školských úradníkov. (str. 256)

Musím veľmi apelovať na vydavateľstvo IKAR, aby urobilo všetko preto, aby vyšiel aj ďalší diel (ideálne aj viac dielov), lebo TOTO MI NEMÔŽETE UROBIŤ – POTREBUJEM POKRAČOVANIE!!! A to čo NAJSKÔR! 😊

P.S: Veľmi by ma zaujímalo, ktoré z tých príchod odohrávajúcich sa na pôde gymnázia, má reálny základ z autorovho života 😊😉

MOJE HODNOTENIE 5/5 bez ohľadu na žáner

(takýchot kníh pre mladých by mohlo byť viac! 😉

      Trailer k románu od autora

👇👇👇

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR a internetovému kníhkupectvu:

Ak vás recenzia zaujala, román Zvonením sa všetko začína si môžete kúpiť  TU

Parížska knižnica (The Paris Library), Janet Skeslien Charles, preklad: Natália Rondziková, Igor Tyšš, Ikar, 2021

 Román Parížska knižnica ma zaujal už krásnou obálkou a hoci časové zasadenie do druhej svetovej vojny v človeku už vyvolá nejaké to očakávanie, o čo v príbehu pôjde, tentokrát to tak celkom nebolo. Autorka si dala skutočne nesmierne záležať na vykreslení reálií tej doby a zároveň do príbehu zahrnula mnoho skutočných osobností, udalostí a faktov. V doslove tejto knihy sa dozviete, koľko času autorka venovala študovaniu prameňov a že sama pracovala v americkej knižnici v Paríži tak ako hlavná hrdinka tohto románu odvážna francúzska knihovníčka Odile.

Prstami som prechádzala po chrbtoch. Napokon som jednu vybrala a otvorila ju na náhodnej strane. Nikdy som knihu nesúdila podľa toho, ako začína. (str. 8)

Páčili sa mi myšlienky Ralpha Walda Emersona, napríklad: Keď čítam a píšem, nie som sám, aj keď so mnou nikto nie je. (str. 9)

Príbeh je rozdelený do dvoch časových línií. Jedna nás sprevádza vojnovými udalosťami rokov 1939 a 1944 v Paríži a druhá nás paralelne oboznamuje s rokmi dospievania mladého dievčaťa z malého mestečka Froid v americkom štáte Montana menom Lily – tieto udalosti sú zasadené do rokov 1983 až 1989.

„Ľudia sú zvláštni, nie vždy vedia, čo by mali spraviť alebo povedať. Nemaj im to za zlé. Nikdy nevieš, čo sa skrýva v ich srdciach.“ (str. 48)

Obe časové linky ma vždy natoľko zaujali, že keď sa skončila jedná, chcela som, aby ešte pokračovala tá, ktorú som práve čítala. Ale len čo som začítala do Lilinho príbehu, pohltil ma rovnako ako príbeh mladej Odile počas vojny v Paríži. Autorku k napísaniu tohto románu inšpirovali skutočné činy knihovníkov z Americkej knižnice v Paríži, ktorí aj počas okupácie nestratili svoju tvár a hájili svoje presvedčenie, aby sa knihy v  ťažkej dobe stali zdrojom slobody a nádeje pre všetkých.

Margaret stojaca vedľa mňa stuhla. Spomenula som si na vetu z Ich oči sledovali Boha: Naškrobila a vyžehlila si tvár, poskladala ju tak, ako ju chceli vidieť. (str. 104)

Bez zásad je človek nič. Bez ideálov sa nikam nedostane. Bez odvahy akoby nebol. (str. 183)

Žasnem s akým neuveriteľným čarom, majstrovstvom a ľahkým perom sa autorke podarilo vytvoriť román predchnutý človečinou, obrazom skutočného priateľstva, silou pokánia, zázrakom odpustenia a všetkými obrazmi ľudských hrdinstiev i zlyhaní. Ani neviem opísať ako strašne ma tento príbeh zasiahol. Všetky postavy mi prirástli k srdcu, teda až na pár mužských, ale nechcem vyzrádzať detaily.

Predstav si, Nemci nás dokonca prinútili posunúť si čas o hodinu späť, aby sedel s berlínskym. Vždy, keď sa pozriem na hodinky, uvedomím si, že čas a pravidlá určujú oni. (str. 186)

Včera v čitárni som ju zazrela, ako sa krčí za kopou kníh. Spoza nej jej trčal účes z bielych  vlasov a ozdobné pávie pero v ňom. Vyzerala, akoby sa knihami zabarikádovala v nádeji, že ju klasici ako Chaucer, Milton či Austenová ubránia pred zlom sveta. (str. 216)

Na noviny, ktoré tlačili propagandu, sa spoľahnúť nedalo. Pravdivé správy sa šírili len ústnym podaním. (str. 371)

Musím sa priznať, že väčšinou siaham po romantických oddychových románoch, fantasy pre deti či po humorne ladených príbehoch. Parížska knižnica rozhodne nezapadá do tejto šablóny. Je to príbeh o ľuďoch žijúcich v tých najťažších časoch, keď sa človek postavil proti človeku a páchal zverstvá, ktoré otriasli svetom, našou históriou a v tom čas i ľudskosťou v mnohých ľuďoch. Nemusíte sa však obávať, temnota druhej svetovej vojny je tu dostatočne vyvážená činmi úžasných knihovníkov a i tí hrdinovia, čo nejako pochybili, sa v našich očiach veľmi krásne vykúpia, aspoň väčšina z nich.

Z riaditeľkinej poličky som vytiahla knihu Rojkovia. Chcel som sa vo chvíľach neistoty držať niečoho známeho. Ani som ju však neotvorila, obľúbenú pasáž som poznala naspamäť: Táto kniha je mapa a každá kapitola cesta. Niekedy nás cesta vedie do temnoty, inokedy do svetla. Teraz sa však bojím, kam smerujeme. (str. 225)

Pochopila som, že láska je o tom, že milovaného človeka berieme takého, aký je, aj keď mu až tak nerozumieme a nie všetky jeho vlastnosti sa nám páčia. (str. 259)

Nemôžem prezradiť viac, a tak už iba dodám, že okrem skutočne hlbokého príbehu, ktorý vás zasiahne presne tam, kde má, sa môžete tešiť na mnoho knižných tipov a výrokov z kníh spolu s knižničným označením – Deweyho desatinné triedenie 😊.

 Autorke skutočne vzdávam hold za toto dielo. Túto knihu si vložím do poličky na čestné miesto v knižnici a z času na čas prelistujem, aby som si znova prečítala krásne myšlienky, ktorých tu nájdete skutočne požehnane. Pohladia vám dušu a presvedčia vás o tom, že aj keď sa ľudia niekedy nesprávajú ako ľudia, existujú situácie, ktoré nás nimi učia byť aj napriek tomu, čo chce naše ego.

Keby som mala svoj život prirovnať k románu, povedala by som, že obsahoval kapitoly aj nudné, aj zaujímavé, aj tragické, aj vtipné a určite aj romantické. (str. 417)

Krásny veľký príbeh – zasiahol ma priamo do srdca. ĎAKUJEM

A z doslovu autorky sa mi veľmi páčila jej vyjadrenie ohľadom toho, prečo ľudí tak zaujímajú romány z obdobia druhej svetovej vojny. Podľa jednej jej priateľky je to vraj preto, že sa samých seba pýtajú, akoby sa za tých okolností zachovali oni. Autorka však k tomu dodáva: „Ja sa však nazdávam, že skôr by sme sa mali pýtať, čo treba urobiť dnes, aby sa knižnice a vedomosti podarilo sprístupniť po celom svete, aby sme sa konečne naučili prijímať a vážiť si jeden druhého.“ Absolútne si ňou súhlasím.

Veľmi chválim aj preklad Natálie Rondzikovej a Igora Tyšša.👍👌

MOJE HODNOTNEIE: 5/5 bez ohľadu na žáner

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu

Ak vás recenzia zaujala, román Parížska knižnica si môžete kúpiť  TU