Podtitul tohto románu znie „Vždy sa dá začať odznova“. Román
Keď som ťa stratila by som zaradila medzi psychologický román a romancu.
Musím povedať, že sa mi nie vždy čítal ľahko, pretože som si až priveľmi dobre
vedela predstaviť, čo prežívala hlavná hrdinka Molly, keď jej milovaný Leo
odchádzal na nebezpečné žurnalistické výpravy do miest, kde sa bojovalo.
Autorka veľmi šikovne rozvíja príbeh dvomi časovými líniami.
Jedna mapuje začiatok vzťahu super bohatej Molly a novinára Lea (tú nám
približuje Leo), ich prvé zbližovanie zatiaľ čo v druhej pozorujeme zúfalú
Molly, ktorá čelí svojej bolesti z rozpadu vzťahu a Leovi, ktorý si
po zranení mozgu nepamätá, že s Molly niekedy vôbec chodil, a už
vôbec nie, že sú manželia.
Láska k Leovi
bola jedinečná a mimoriadna, nikdy predtým som také čosi nezažila. Zabolelo
ma, že si to uvedomujem až teraz. (Molly, str. 41)
Musím sa priznať, že akosi sa mi lepšie čítal príbeh
z Leovho pohľadu. Asi to bude skôr preto, že Molly od začiatku musela
zahmlievať, aby sme sa všetko nedozvedeli už na začiatku, pričom Leo nám
predostiera minulosť – krôčik po krôčiku. V polovici románu sa však
časové línie vymenia a v minulosti sa trápi Molly a Leo začína
chápať prítomnosť a problém, ktorému ich vzťah čelí.
„To, čo má
v živote cenu, neprichádza vždy krásne zabalené,“ hodil som nenútene
plecom. Majiteľka na nás kývla. Napriek Mollinej prosbe o diskrétnosť som
ju objal okolo pása a vykročili sme.
(Leo, str. 160)
Okrem hlavných hrdinov tu vystupuje veľmi okrajovo iba zopár
postáv, Leova rodina, Mollyini rodičia a spomína sa jej zosnulý brat Declan, ktorý
bol Leov najlepší priateľ na univerzite. Častejšie sa spomína Leov kolega Brad
s rodinou. Aj on riskuje život vo „vojnovom“ svete ako fotograf. Príbeh je
veľmi intímny a je viac o ponore postáv do vlastných problémov a
emócií ako o dynamickosti a akcii konania postáv.
Penny sa vždy rada
stretla na kávu či večeru, aj keby od nášho posledného stretnutia uplynulo len
pár dní. No čím viac som ju navštevovala, tým viac som sa presviedčala, že Brad
udržuje spojenie so svojou rodinou neporovnateľne častejšie než Leo. (Molly,
str. 342)
Zaujímavé je, že som sa dokázala vcítiť do oboch – Molly aj
Lea, aj keď mi Molly spočiatku pripadala priveľmi agresívna, ale postupom času
– a po-odhaľovaním ich problémov som ju pochopila a prestala som jej
výbušnosť zazlievať.
„Tentoraz
komunikujeme. Púšťame jeden druhého do svojho vnútra. A v tom to bude
tentoraz iné.“ (Leo, str. 329)
reč.
HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner
ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM
INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU
0 komentárov:
Zverejnenie komentára