Americká autorka tohto nesmrteľného románu, Louise
May Alcottová, sa preslávila po celom svete hlavne vďaka tomuto počinu. Pozná
ho určite takmer každý, dnes už aj vďaka novému filmovému spracovaniu so
Saoirse Ronan v hlavnej úlohe. Musím oceniť, že tentokrát sa táto filmová
podoba Malých žien začína v dvoch časových líniách a postupne sa
príbehy prelínajú, takže vďaka tomu nahliadneme aj do viac biografickej
podstaty stojacej za zrodom tohto očarujúceho románu predchnutom rodinnou
atmosférou, dievčenskou energiou, sile ísť si za svojim snom
a v neposlednom rade – láskou.
Od prvej stránky románu na vás vyskočí dynamický opis
štyroch sestier – ústredných postáv prostredníctvom rozhovoru. V úvode
knihy nečakajte žiadne siahodlhé úvahy a vnútorné uvažovanie
protagonistov. Ich živé prekáranie a situačné mechaniky, ktorými autorka
predstavuje svoje postavy už na prvých stránkach vás vtiahnu do deja akoby ste
boli toho vy sami súčasťou.
„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala
Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.“
„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg
a pozrela sa na svoje staré šaty.
„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré
dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy
a ublížene potiahla nosom.
„Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“
ozvala sa Beth spokojne zo svojho kúta.
(str. 7)
Na základe prvých viet prvej kapitola si ihneď
čitateľ zaradí každú sestru do pozície, ktorú im autorka prisúdila. Priamočiaru
a odvážnu Jo, Meg so záľubou v parádení, Amy, ktorá sa ako najmladšia
správa ako „rozmaznané“ dievčatko a takmer vždy spokojná, pokorná
a plachá Beth.
Jo sa na večierku spriatelí s chlapcom od suseda
– Lauriem. Obaja sa schovajú za záves, a tak sa začne jedno úžasné
priateľstvo tohto utiahnutého chlapca nielen s Jo, ale aj s jej
sestrami. Môžeme iba hádať do akej miery sa v tomto autorka inšpirovala
vlastným životom, ale bez pochýb ona samotná je námetom práve pre postavu Jo
a jej sestry sa stali predlohami ostatných slečien Marchových.
„Dobre, ďakujem, pán Laurence. Ale nevolajte ma
slečna Marchová, som len Jo,“ odvetila mladá dáma.
„A ja nie som pán Laurence. Som Laurie."
„Laurie Laurence... aké zvláštne meno.“
„Moje prvé meno je Theodore, ale nepáčilo sa mi, lebo
chlapci ma prezývali Dora. Tak som ich prinútil, aby ma volali Laurie.“
„Ani ja neznášam svoje meno, je také sentimentálne!
Chcela by som, aby ma všetci volali Jo, nie Josephine. Ako si ich prinútil, aby
ti prestali hovoriť Dora?“
„Zmlátil som ich.“
„Tetu Marchovú zmlátiť nemôžem, takže to asi budem
musieť vydržať,“ vzdychla si Jo rezignovane. (str. 38)
===
„Dáš si trochu soli?“ ponúkol Laurie Jo, keď jej
podával misku s bobuľami.
„Ďakujem, ale uprednostňujem pavúky,“ odvetila
a lovila v šľahačke dvoch malých neborákov, ktorí v nej našli
svoju smrť. „Ako sa opovažuješ pripomínať mi ten hrozný obed, keď ten tvoj
absolútne nemá chybu?“ dodala. Obaja sa rozosmiali a začali jesť z jedného
tanierika, lebo ostatný riad sa už rozchytal. (str. 159)
Nechýbajú humorné situácie vychádzajúce
z každodenných činností, ktoré ozvláštňujú rodinný nádych príbehu
a podčiarkuje silu a puto priateľstva. Je zrejmé, že takéto vtipné
situácie pozná autorka z reality svojich skutočných zážitkov
z detstva a mladosti.
„Čo si s tým dievčaťom počneme? Nikdy sa nebude
správať ako mladá dáma,“ vzdychla si Meg a s nesúhlasným výrazom na
tvári sledovala naháňačku.
„Dúfam, že nie, mám ju rada presne takúto milú
a zábavnú,“ odvetila Beth, ktorá by ani za svet nikomu nepriznala, že ju
mrzí, keď sa Jo delí o tajomstvá aj s niekým iným ako s ňou.
(str. 193)
Louise May Alcottová maka nesporný talent vyjadriť
charakter postáv na základe ich replík a aj práve preto je tento príbeh
takým vďačným námetom pre filmové spracovanie. Jo je taký chlapec v sukni
a je to zrejmé z každého jej činu, vety a vyjadrenia názorov. Je zo sestier tá najdrsnejšia, ale nie necitlivá, dynamická, ale nie
nevšímavá, kritická, ale i empatická, urážlivá a zaťatá, ale so
sebareflexiou a schopnosťou odpúšťať. A presne taká bola
s najväčšiu pravdepodobnosťou aj samotná autorka. Jej pozorovací talent,
vďaka ktorému sú jej postavy také plastické, by som prirovnala k daru,
ktorým oplývala aj moja milovaná spisovateľka, múza a idol v jednom,
Jane Austenová. Rozdiel medzi v nimi však vidím v tom, na čo sa
sústredili. Jane túžila po láske k mužovi, ale nikdy sa nevydala. Loiuse
naopak, aj keď sa nikdy nevydala, nezažila sklamanie, pretože po tom ani netúžila.
Jo Marchová sa v románe napokon vydala, ale dokonca aj v novom
filmovom spracovaní bolo naznačené, že tento záver s vydatou Jo si vynútil
vydavateľ a nebola to autorkina túžba, aby sa jej literárne alter ego - Jo vydala. Dokonca samotná Louise sa vyjadrila, že sa niekoľkokrát
v živote zamilovala do pekných dievčat, ale nikdy nie do chlapa. Je teda
dosť pravdepodobné, že Louise May Alcottová bola homosexuálne orientovaná, a keďže takáto
orientácia sa vtedy netolerovala, autorka radšej zostala spokojne
sama a rozvíjala vo svojom živote iné veci, ktorého ju napĺňali.
„Keby som bola chlapec, ušli by sme spolu
a užili si kopu zábavy. No som len úbohé dievča, preto sa musím správať
slušne a zostať doma. Nepokúšaj ma, Teddy, je to bláznivý plán.“ (str.
262)
„Jo,
naozaj sa to nedá?“
„Teddy,
drahý, kiežby som mohla!“
To
bolo všetko. Po krátkej odmlke sa Laurie vystrel a vyriekol. „To je
v poriadku, nič si z toho nerob.“ A bez slova odišiel. Nebolo to
však v poriadku a Jo sa trápila, lebo vo chvíli, keď jej po tvrdej
odpovedi spočinula jeho kučeravá hlava na pleci, mala pocit, akoby svojmu
najlepšiemu priateľovi vrazila do srdca dýku. Keď odišiel a viac sa neobzrel,
vedela, že Laurie, ktorého poznala, sa už nikdy nevráti. (str. 453)
===
S prvými
tónmi hudby vstúpil Amy do líc rumenec, oči sa jej rozžiarili a začala
netrpezlivo podupkávať nohou, lebo tancovala veľmi dobre a chcela, aby to
Laurie vedel. Zažila však neopísateľný šok, keď sa dokonale pokojným tónom
opýtal: „Chce sa ti tancovať.“
„Ľudia
to na plesoch zvyčajne robia.“
Jej
užasnutý pohľad a úsečná odpoveď primali Laurieho chybu čo najrýchlejšie
napraviť.
„Myslel
som prvý tanec. Preukážeš mi tú česť a venuješ mi ho?“
„Môžem
ti ho venovať, ak ho odrieknem grófovi. Tancuje božsky, ale určite mi to
prepáči, keďže si starý priateľ,“ odvetila Amy v nádeji, že titul urobí na
Laurieho dojem a uvedomí si, že sa s ňou nemá zahrávať.“ (str. 470)
===
Hnev
skrývala pod úsmev na tvári a vyzerala nezvyčajne radostne a krásne.
Laurie ju sledoval s potešením, lebo sa nepredvádzala a ani sa
nevliekla, ale tancovala oduševnene a ladne, ako sa patrí. Toto nové
zistenie ho, prirodzene, primalo pozrieť sa na ňu inak, a kým sa večierok
prehupol do druhej polovice, dospel k záveru, že „z malej Amy bude veľmi
očarujúca žena.“ (str. 471)
===
„Ako
sa volá táto vec?“ dotkol sa záhybu jej šiat, ktorý sa mu zniesol na koleno.
„Ilúzia.“
„Výstižné.
Vyzerá to veľmi pekne. Novinka, však?“
„Používa
sa to celé veky. Videl si to už na mnohých dievčatách a až dnes si zistil,
že je to pekné? Blázonko!“
„Takú
nepozornosť možno ľahko vysvetliť. Ešte nikdy som v tom nevidel teba.“
„Nehovor
také veci, zakázala som ti to. Dám prednosť káve pred lichôtkami. A nehrb
sa, znervózňuje ma to.“ (str. 472)
Naozaj
krásne je tu opísané postupné zbližovanie medzi Lauriem a Amy. Zbožňujem
Amy. Vždy mi svojou „rozmaznanou“ úprimnosťou pripadala veľmi zábavná, či už
v knihe, alebo vo filme. Je taká ľudská, má chybičky a neoháňa sa
veľkými ideálmi, teda o nich nehovorí, ale napokon dospieva v krásnu
a dôstojnú dámu.
Osud
každej zo sestier sa naplní iným spôsobom, ale spoločne tvoria krásnu mozaiku
života a tieto ich životné údely zobrazené s láskou, vášňou
a živelnosťou, ktorú do nej Louise May Alcottová vložila, budú pútať
určite stále ďalšie a ďalšie generácie čitateľov.
HODNOTENIE: 5/5 bez ohľadu na žáner
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára