V júni 2014 sa tento román z pera nemeckého páru
píšuceho pod pseudonymom jeho ženskej polovičky Julia Drosten zaradil na
prvú priečku v rebríčku historických bestsellerov internetového obchodu
Amazon. Aj tento fakt ma prinútil vybrať si na recenziu spomedzi
ostatných ponúkaných kníh práve túto od /pre mňa neznámej/ dvojice autorov
Julii a Horsta Drostenovcov.
Už na prvý pohľad kniha zaujme svojou obálkou, na
ktorej je zobrazená tvár ženy zahalenej v bielom a upiera na nás
svoje „mačacie“ alebo skôr „levie“ oči. Vášnivých čitateľov poteší aj objemnosť
knihy, ktorá patrí medzi tie hrubšie, ale číta sa veľmi rýchlo, plynie
pred očami ako prerozprávaný príbeh, alebo skôr film s krásnymi exotickými
scenériami.
Sibylla si nadšene
prezerala nádvorie. Konečne vidí arabskú záhradu, o akej snívala! A dokonca
patrí jej! Uprostred bola plytká nádrž so studenou vodou lemovaná nízkymi
kríčkami. Pomarančovníky a citrónovníky poskytovali príjemný tieň. Pomedzi
hriadky viedli chodníčky vyložené mramorom, na nich sa vyhrievali jašteričky.
Len čo sa niekto priblížil, zmizli. V korunách stromov spievali vtáci, po
schodisku sa ťahali popínavé rastliny s fialovými kvetmi. (str. 45)
Spočiatku sa tak trochu zdá, že pôjde o typický
ľúbostne ladený román z 19.
storočia, ale nedajte sa popliesť . Hlavná hrdinka Sibylla Spencerová je na
prvých stránkach veľmi svojrázna mladá žena, plná fantázie, očakávaní
a túžby po slobode. Vďaka, alebo skôr kvôli tomu, sa rozhodne
vydať za inak fádneho Benjamina Hopkinsa, ktorý jej zachránil život pri nehode
na prístavnom móle. Aby sa odpútala od očakávania svojho otca a vymanila spod tlaku očakávania,
aby si konečne už našla manžela, rozhodne sa mladému úradníkovi z otcovej
firmy dať šancu a vydá sa zaňho. O pár rokov neskôr sa jej
splní sen, ktorý v nej vzbudili Rozprávky tisíc a jedna nocí
a spolu s mužom odchádzajú na lodi Queen Charlotte do ďalekého Maroka do prístavného mesta Mogador.
Prašná cesta do Marakéša vydupaná kopytami tiav, mulíc a koní smerovala rovno na východ. Kúsok za mestom prechádzala karavána arganovníkovými hájmi, o ktorých Sara Willshirová tvrdila, že nerastú nikde inde len tu. Na prastarých stromoch s rozvetvenými korunami dozrievali zelené plody, ktoré pripomínali slivky. Domáci z ich jadier lisovali výživný zlatistý olej. Sibylla pobavene sledovala kozy, ktoré sa za pochúťkou štverali aj do koruny. Plody očividne chutili aj im. (str. 63)
Tu sa začína odvíjať rozsiahly historický príbeh plný intríg,
tajomstiev, detailne a pritom zaujímavo opísaných reálií tejto
exotickej slnečnej krajiny a samozrejme nechýba ani láska...
André jej prstami
nežne nadvihol bradu, aby sa naňho musela pozrieť. Oči sa jej zaliali slzami,
hanbila sa.
„Sibylla,“ srdce sa
jej zachvelo, keď ju opäť oslovil.
„Prosím André?“
zašepkala
„Sibylla, keby ste
len...“
„Mamiiii! John ho
pustil!“ začuli Tomov krik. „A teraz je preč! Uletel!
Obaja sa strhli,
akoby ich prichytili pri nejakom zločine. Decká postávali obďaleč, dívali sa
hore. Žlto-červený šarkan tancoval na modrej oblohe. Malý Sabri bin Abdul stál
vedľa Toma. Boli rovnako veľkí, obaja si dlaňou zacláňali oči a sledovali vzďaľujúcu
sa hračku. „Poletí do Mekky ako bociany,“ Skonštatoval Sabri, keď už bolo
vidieť len nepatrný fliačik nad morom. (str. 113)
Sibylla sa Mogador páči a rýchlo sa zžije s jeho
kultúrou, naučí sa jazyk, ale jej manželovi to tak ľahko nejde. Jeho
namyslenosť a arogancia mu bránia aj v obchodných úspechoch.
„Alebo sa pani
Hopkinsová radšej stretáva s Maurkami než s nami?“ uštipačne
poznamenala jej dcéra.
„Hovorí po arabsky?“
čudovala sa manželka pruského podnikateľa.
„Bien sûr, plynule. Z madam Hopkinsovej sa vraj
za tie roky v Mogadore stala Maurka, ale ja by som to celkom tak nevidela,“
odvetila Francúzska.
„Ako to teda
vidíte?“ kyslo sa zatvárila Sara.
„Nuž, Maurovia si
ju vážia väčšmi než kohokoľvek z ostatných Európanov. Nezabudli, ako im
pomohla po tom nešťastnom affrontement
s mojou domovinou!“ (str. 265)
Veľmi farbisto autori vylíčili každodenný život cudzincov v moslimskom svete, dostaneme sa i za hradby sultánovho háremu, kde Sibylla získa skvelé vzťahy s vládcovými manželkami i konkubínami. Hlavná hrdinka je veľmi zaujímavá, najmä to, ako sa mení, dospieva a z rozmaznaného, po dobrodružstve bažiaceho dievčaťa, sa stáva rozhľadená silná žena, ktorá si získa prezývku „Levica z Mogadoru“, a to nielen vďaka svojim vlasom farby piesku, ale hlavne vďaka svojej nekonvenčnosti, sile, rebélii (ako jediná z cudziniek z Európy nosí tunajšie farebné oblečenie, široké nohavice a tuniku) a autorite ako obchodníčke, ktorú si získa vlastným obchodníckym talentom. To sa samozrejme nepáči Benjaminovi, a tak sa paradoxne ďaleko od domova manželia odcudzujú.
Benjamin sa
manželkinej záľube čudoval. Neusiloval sa ju odhovárať, ale netajil sa tým, že
sa mu to nepáči. Jeho by vraj ani pár volov nedonútil, aby sa kúpal s cudzími
nahými chlapmi. Ďalšia maličkosť, na ktorej sa nezhodli. A Sibylla si
postupne zvykala, že je viac toho, čo ich rozdeľuje, než toho, na čo majú
spoločný názor. (str. 73)
***
„Šťastie je zvláštne,“ zamyslene odvetila Sibylla,
spomenula si na Andrého. „Dnes sa ti
zdá, že bez neho nemôžeš byť šťastná, a zajtra zistíš, že osud má s tebou
iné plány.“ (str. 351)
Román Levica z Mogadoru opisuje dlhší úsek života hlavnej hrdinky a jej rodiny, preto by sme mohli povedať, že ide o generačný román. Je evidentné, že autori si túto krajinu poriadne „preklepli“, precestovali ju a pracovali s presnými historickými informáciami, vďaka ktorým sa príbeh zdá živý a pestrofarebný nielen množstvom postáv, ale aj na udalosti a zvraty v deji. Hlavná zápletka, ktorá sa „rozmotá“ v úplnom závere nebude pre vnímavého čitateľa žiadnym obrovským prekvapením, ale kniha má napriek tomu svoje nespochybniteľné čaro exotickosti.
 |
| Wilkie Collins |
Prekladateľka
odviedla skvelú prácu až na jednu,
pre mňa dosť dôležitú vec, preložila meno britského autora Wilkieho
Collinsa ako ženy, teda že postavy v románe čítali knihy od
Wilkie CollinsOVEJ!. Chápem, že prekladateľka je germanistka
a prekladala z nemčiny, no Wilkie Collins je jedným zo zakladateľov
detektívneho žánru a jeho román Žena v bielom je
celkom známy aj u nás. A povedzme si na rovinu, v dnešnej
„google“ dobe je to sekunda, aby si to človek overil.
Napriek tomu, že čisto historický žáner bez hlavnej
ľúbostnej línie, nie je celkom moja šálka kávy, musím skonštatovať, že ma Levica
z Mogadoru očarila a jej dejovosť ma uchvátila. Postavy sa
zbytočne nezverovali so svojimi pocitmi a myšlienkovými pochodmi, ak to
v príbehu nemalo veľký význam, čím sa celý román číta veľmi plynulo, je bez
hluchých miest a aj širšie
časové obdobie zobrazené na vyše štyristo
stranách som vnímala ako prirodzene plynúce
a tie časové skoky ma vôbec nerušili. Myslím, že autori sa naozaj
natrápili, aby tento príbeh vyšperkovali do detailov, aby
toho nebolo príliš veľa ani príliš málo. Bravó!
HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner
ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM
INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU
Ak vás zaujal tento titul, môžete si ho zakúpiť TU
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára