Keď som ťa stratila (When I Lost You), Kelly Rimmerová , IKAR, 2017, preklad: Adriana Sýkorčinová

Podtitul tohto románu znie „Vždy sa dá začať odznova“. Román Keď som ťa stratila by som zaradila medzi psychologický román a romancu. Musím povedať, že sa mi nie vždy čítal ľahko, pretože som si až priveľmi dobre vedela predstaviť, čo prežívala hlavná hrdinka Molly, keď jej milovaný Leo odchádzal na nebezpečné žurnalistické výpravy do miest,  kde sa bojovalo.  

 

Autorka veľmi šikovne rozvíja príbeh dvomi časovými líniami. Jedna mapuje začiatok vzťahu super bohatej Molly a novinára Lea (tú nám približuje Leo), ich prvé zbližovanie zatiaľ čo v druhej pozorujeme zúfalú Molly, ktorá čelí svojej bolesti z rozpadu vzťahu a Leovi, ktorý si po zranení mozgu nepamätá, že s Molly niekedy vôbec chodil, a už vôbec nie, že sú manželia. 

Láska k Leovi bola jedinečná a mimoriadna, nikdy predtým som také čosi nezažila. Zabolelo ma, že si to uvedomujem až teraz. (Molly, str. 41)

Musím sa priznať, že akosi sa mi lepšie čítal príbeh z Leovho pohľadu. Asi to bude skôr preto, že Molly od začiatku musela zahmlievať, aby sme sa všetko nedozvedeli už na začiatku, pričom Leo nám predostiera minulosť – krôčik po krôčiku. V polovici románu sa však časové línie vymenia a v minulosti sa trápi Molly a Leo začína chápať prítomnosť a problém, ktorému ich vzťah čelí.

„To, čo má v živote cenu, neprichádza vždy krásne zabalené,“ hodil som nenútene plecom. Majiteľka na nás kývla. Napriek Mollinej prosbe o diskrétnosť som ju objal okolo pása a vykročili sme.

(Leo, str. 160)

Okrem hlavných hrdinov tu vystupuje veľmi okrajovo iba zopár postáv, Leova rodina, Mollyini rodičia a spomína sa jej zosnulý brat Declan, ktorý bol Leov najlepší priateľ na univerzite. Častejšie sa spomína Leov kolega Brad s rodinou. Aj on riskuje život vo „vojnovom“ svete ako fotograf. Príbeh je veľmi intímny a je viac o ponore postáv do vlastných problémov a emócií ako o dynamickosti a akcii konania postáv. 

Penny sa vždy rada stretla na kávu či večeru, aj keby od nášho posledného stretnutia uplynulo len pár dní. No čím viac som ju navštevovala, tým viac som sa presviedčala, že Brad udržuje spojenie so svojou rodinou neporovnateľne častejšie než Leo. (Molly, str. 342)

Zaujímavé je, že som sa dokázala vcítiť do oboch – Molly aj Lea, aj keď mi Molly spočiatku pripadala priveľmi agresívna, ale postupom času – a po-odhaľovaním ich problémov som ju pochopila a prestala som jej výbušnosť zazlievať.  

„Tentoraz komunikujeme. Púšťame jeden druhého do svojho vnútra. A v tom to bude tentoraz iné.“ (Leo, str. 329)

Tento príbeh mi ukázal niečo, čo by som si sama na seba nikdy nepripustila a nepriznala. Aj ja som zažila ten pocit, ako Molly, keď som si myslela, že pre svojho partnera nie som taká dôležitá ako „jazda na motorke“, tak ako sa zdalo, že pre Lea je najviac jeho práca. Aj ja som vyčítala svojmu priateľovi, prečo mi častejšie nevolá, keď je na jazde. A teraz – keď som si prečítala myšlienky a pocity oboch ľudí v podobnej situácii pochopila som, že všetko je o komunikácii a vina je vždy na oboch stranách ...(v podstate tom to tak teoreticky vedela, ale vďaka tejto knihe som si to „prežila“ z oboch uhľov pohľadu a tým sa to lepšie chápe). Táto kniha pre mňa mala takmer až terapeutický účinok a odporúčam ju každému, kto sem-tam tápe vo vzťahu – možno vám pomôže nájsť spoločnú
reč.


HODNOTENIE: 5/5 s ohľadom na žáner

ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM

INTERNETOVÉMU KNÍHKUPECTVU