Spisovateľku Jojo Moyesovú som si
celkom obľúbila vďaka knihe Darca hviezd, a preto som znova siahla po jej
románe. Autorka je veľmi dobrou rozprávačkou a dokáže poňať príbeh s istým
nadhľadom, ako rozprávač neupadá do mizérie či šťastia svojich postáv – aspoň ja
to tak vnímam. Prenecháva tak čitateľovi priestor na jeho vlastné emócie a nič
mu nepodsúva, čo u mňa skutočne fungovalo, pretože vďaka tomu sa mi
Posledný list od milenca čítal veľmi dobre a tento príbeh i jeho stvárnenie
považujem za skutočne veľmi vydarený.
„To vy by ste mali rozprávať mne. Vlastne dokazovať,
aby sme boli presní.“
„Čo také?“
„Že nie ste úplný debil. Ak si správne spomínam, dali
ste si na to pol hodiny.“
„Aha, áno. Koľko času mi ešte ostáva?“
Pozrela na hodinky. „Asi deväť minút.“
(str. 96)
„Robím, k čomu ma vychovali. Nabalila som si bohatého
manžela a robím ho šťastným. (str. 96)
„Myslel som tým,“ Anthonymu vyschlo v ústach, „...myslel som tým, že budem mať pôžitok už len z vášho pôžitku.“ (str. 97)
Hoci spočiatku prelínanie
časových liniek môže čitateľa trocha zmiasť, (aj mňa to trochu znervózňovalo)
nemala som napriek tomu pocit, že ma nejaká časť – časová línia – nebavila a čakala
som na tú druhú. Z postáv mi najviac prirástla k srdcu samotná
Jennifer Stirlingová aj so svojím milencom Bootom alias Anthonym O´Hareom.
Páčilo sa mi, že ich vzťah nebol iba o „tom“, ale o hlbokej duševnej spriaznenosti,
o láske, ktorá nevychádzala iba z fyzickej príťažlivosti. Ellie, hrdinka „z
prítomnosti“ mi svojim ženatým milencom veľmi nesadla a robila jednu
blbosť za druhou – ako pubertiačka – ale to je život, aj tak sa ľudia zvyknú
správať. Autorka to mala očividne všetko veľmi premyslené, pretože aj ten
Ellien príbeh zohral v ústrednej dejovej linke dosť podstatnú rolu, takže – ak ste ako ja a nemáte veľké
sympatie so ženami, čo spávajú so ženáčmi, len vydržte a pookrejete.
„Ťažko si predstaviť, že by mohli byť podmienky pre
väčšinu Afričanov ešte horšie.“
„V tom prípade sa nezhodneme,“ odsekol Stirling. „Podľa
mňa sú ľudia, pre ktorých môže byť sloboda veľmi nebezpečným darom.“ (str. 60)
Ak existovalo čosi horšie ako dieťa v redakcii, potom
to bola plačúca žena s dieťaťom v redakcii.
(str. 255)
Jojo Moyesovú by som
označila za takú romantickú realistku. V jej príbehoch doslova „nádej
umiera posledná“ a zároveň v jej románoch vždy nájdete opis nejakých
historických skutočností, takže sa dozviete niečo, čo ste možno ani netušili,
že sa kedysi stalo. Prepája to naozaj s neskutočnou eleganciou.
Nenatrafila som na žiadne ťažkopádne časti, ktoré by som z knihy vyškrtla.
Jediné, čo je u mňa u tejto autorky mínusom je to, že ma tieto jej smutnokrásne
(netvrdím, že tam chýba happy end – to vôbec nie😊)
príbehy akosi nastavia vždy tak, že hoci sa mi to veľmi páčilo, viem, že
druhýkrát si to neprečítam. Jednoducho preto, že stačilo – dostala som z príbehu
to, čo som mala a som naozaj rada, že som si mohla prečítať tak dobre
napísaný príbeh s krásnymi myšlienkami.
Hruď sa jej prudko dvíhala a on
vedel, že ju doslova šokoval. Pohľady sa im stretli a počas toho krátkeho
okamihu jej povedal všetko. Povedal jej, že je tá najočarujúcejšia žena, akú
kedy stretol, že kvôli nej nemôže správať a že v porovnaní s týmto
bola každá jedna chvíľa v jeho živote nudná a bezvýznamná. (str. 133)
Aj tak Ťa ľúbim – aj keby som tu už nebola ja, ani
nijaká láska, ani nijaký život – ľúbim Ťa.
List Zeldy Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi
(str. 269)
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR a internetovému kníhkupectvu:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára