Wonders of books: Parížska knižnica (The Paris Library), Janet Skeslien Charles, preklad: Natália Rondziková, Igor Tyšš, Ikar, 2021

Román Parížska knižnica ma zaujal už krásnou obálkou a hoci časové zasadenie do druhej svetovej vojny v človeku už vyvolá nejaké to očakávanie, o čo v príbehu pôjde, tentokrát to tak celkom nebolo. Autorka si dala skutočne nesmierne záležať na vykreslení reálií tej doby a zároveň do príbehu zahrnula mnoho skutočných osobností, udalostí a faktov. V doslove tejto knihy sa dozviete, koľko času autorka venovala študovaniu prameňov a že sama pracovala v americkej knižnici v Paríži tak ako hlavná hrdinka tohto románu odvážna francúzska knihovníčka Odile.

Prstami som prechádzala po chrbtoch. Napokon som jednu vybrala a otvorila ju na náhodnej strane. Nikdy som knihu nesúdila podľa toho, ako začína. (str. 8)

Páčili sa mi myšlienky Ralpha Walda Emersona, napríklad: Keď čítam a píšem, nie som sám, aj keď so mnou nikto nie je. (str. 9)

Príbeh je rozdelený do dvoch časových línií. Jedna nás sprevádza vojnovými udalosťami rokov 1939 a 1944 v Paríži a druhá nás paralelne oboznamuje s rokmi dospievania mladého dievčaťa z malého mestečka Froid v americkom štáte Montana menom Lily – tieto udalosti sú zasadené do rokov 1983 až 1989.

„Ľudia sú zvláštni, nie vždy vedia, čo by mali spraviť alebo povedať. Nemaj im to za zlé. Nikdy nevieš, čo sa skrýva v ich srdciach.“ (str. 48)

Obe časové linky ma vždy natoľko zaujali, že keď sa skončila jedná, chcela som, aby ešte pokračovala tá, ktorú som práve čítala. Ale len čo som začítala do Lilinho príbehu, pohltil ma rovnako ako príbeh mladej Odile počas vojny v Paríži. Autorku k napísaniu tohto románu inšpirovali skutočné činy knihovníkov z Americkej knižnice v Paríži, ktorí aj počas okupácie nestratili svoju tvár a hájili svoje presvedčenie, aby sa knihy v ťažkej dobe stali zdrojom slobody a nádeje pre všetkých.

Margaret stojaca vedľa mňa stuhla. Spomenula som si na vetu z Ich oči sledovali Boha: Naškrobila a vyžehlila si tvár, poskladala ju tak, ako ju chceli vidieť. (str. 104)

Bez zásad je človek nič. Bez ideálov sa nikam nedostane. Bez odvahy akoby nebol. (str. 183)

Žasnem s akým neuveriteľným čarom, majstrovstvom a ľahkým perom sa autorke podarilo vytvoriť román predchnutý človečinou, obrazom skutočného priateľstva, silou pokánia, zázrakom odpustenia a všetkými obrazmi ľudských hrdinstiev i zlyhaní. Ani neviem opísať ako strašne ma tento príbeh zasiahol. Všetky postavy mi prirástli k srdcu, teda až na pár mužských, ale nechcem vyzrádzať detaily.

Predstav si, Nemci nás dokonca prinútili posunúť si čas o hodinu späť, aby sedel s berlínskym. Vždy, keď sa pozriem na hodinky, uvedomím si, že čas a pravidlá určujú oni. (str. 186)

Včera v čitárni som ju zazrela, ako sa krčí za kopou kníh. Spoza nej jej trčal účes z bielych vlasov a ozdobné pávie pero v ňom. Vyzerala, akoby sa knihami zabarikádovala v nádeji, že ju klasici ako Chaucer, Milton či Austenová ubránia pred zlom sveta. (str. 216)

Na noviny, ktoré tlačili propagandu, sa spoľahnúť nedalo. Pravdivé správy sa šírili len ústnym podaním. (str. 371)

Musím sa priznať, že väčšinou siaham po romantických oddychových románoch, fantasy pre deti či po humorne ladených príbehoch. Parížska knižnica rozhodne nezapadá do tejto šablóny. Je to príbeh o ľuďoch žijúcich v tých najťažších časoch, keď sa človek postavil proti človeku a páchal zverstvá, ktoré otriasli svetom, našou históriou a v tom čas i ľudskosťou v mnohých ľuďoch. Nemusíte sa však obávať, temnota druhej svetovej vojny je tu dostatočne vyvážená činmi úžasných knihovníkov a i tí hrdinovia, čo nejako pochybili, sa v našich očiach veľmi krásne vykúpia, aspoň väčšina z nich.

Z riaditeľkinej poličky som vytiahla knihu Rojkovia. Chcel som sa vo chvíľach neistoty držať niečoho známeho. Ani som ju však neotvorila, obľúbenú pasáž som poznala naspamäť: Táto kniha je mapa a každá kapitola cesta. Niekedy nás cesta vedie do temnoty, inokedy do svetla. Teraz sa však bojím, kam smerujeme. (str. 225)

Pochopila som, že láska je o tom, že milovaného človeka berieme takého, aký je, aj keď mu až tak nerozumieme a nie všetky jeho vlastnosti sa nám páčia. (str. 259)

Nemôžem prezradiť viac, a tak už iba dodám, že okrem skutočne hlbokého príbehu, ktorý vás zasiahne presne tam, kde má, sa môžete tešiť na mnoho knižných tipov a výrokov z kníh spolu s knižničným označením – Deweyho desatinné triedenie 😊.

Autorke skutočne vzdávam hold za toto dielo. Túto knihu si vložím do poličky na čestné miesto v knižnici a z času na čas prelistujem, aby som si znova prečítala krásne myšlienky, ktorých tu nájdete skutočne požehnane. Pohladia vám dušu a presvedčia vás o tom, že aj keď sa ľudia niekedy nesprávajú ako ľudia, existujú situácie, ktoré nás nimi učia byť aj napriek tomu, čo chce naše ego.

Keby som mala svoj život prirovnať k románu, povedala by som, že obsahoval kapitoly aj nudné, aj zaujímavé, aj tragické, aj vtipné a určite aj romantické. (str. 417)

Krásny veľký príbeh – zasiahol ma priamo do srdca. ĎAKUJEM

A z doslovu autorky sa mi veľmi páčila jej vyjadrenie ohľadom toho, prečo ľudí tak zaujímajú romány z obdobia druhej svetovej vojny. Podľa jednej jej priateľky je to vraj preto, že sa samých seba pýtajú, akoby sa za tých okolností zachovali oni. Autorka však k tomu dodáva: „Ja sa však nazdávam, že skôr by sme sa mali pýtať, čo treba urobiť dnes, aby sa knižnice a vedomosti podarilo sprístupniť po celom svete, aby sme sa konečne naučili prijímať a vážiť si jeden druhého.“ Absolútne si ňou súhlasím.