Podľa veľmi milej a romantickej obálky tohto
románu od Sophie Money-Coutts som si myslela, že držím v ruke podobný
príbeh, ako bol román Počkajte si na Happy End od nemeckej autorky píšucej pod
psedonymom Charlotte Lucas (aj vám napadlo, že tak sa volá najlepšie kamarátka
Elizabeth Bennetovej v Pýche a predsudku? :D ) Očakávala som niečo
jemné, milé a vtipné ako vyššie zmieňovaný román a epilóg ma v tom
ešte utvrdil, keďže prvá veta tohto románu znie „Na vine je Rozum a cit.“
A ja ako veľká obdivovateľka a fanúšička spisovateľky Jane Austenovej
som teda hneď v úvode pookriala na duši a s očakávaním jemného
austenovského nádychu som sa pustila do čítania.
Hlavná hrdinka Polly Spencerová pracuje v redakcii
časopisu Posh!. A tu sa to začalo. Najprv som si všimla, že v anotácii
sa spomína, že sa Polly vyspala so švédskym bankárom, ale v knihe sa
dočítate, že ide o Nóra? HUPS!? Tak toto sa nedalo nevšimnúť si, ale
povedala som si, dobre, stáva sa, aj keď také niečo si prekladateľ pri kontrole
a ešte aj jazykový editor mohol naozaj celkom ľahko všimnúť. Mne to vybilo
oči. Ale príbeh samotný predsa nemusí byť preto zlý, tak som čítala ďalej.
 |
| Sophia Money-Coutts |
Polly ma však akosi dosť iritovala a nevedela som
jej prísť na chuť. Robila samé hlúposti a to v rozpore toho, čomu –
aspoň to tvrdila – verila. Napríklad, že je romantička posadnutá knihou Rozum
a cit a hľadá svojho Willoughbyho. Hneď mi zablikala kontrolka?
Každý kto čítal, alebo videla film, vie, že Willoughby je ten, čo sa vyfarbí
ako „záporák“, tak prečo je preboha Polly taká sprostá a hľadá taký typ
chlapa? Chce sa zámerne popáliť? Toto mi v knihe naozaj nedávalo zmysel
a naozaj netuším, čo týmto autorka sledovala. Chcela tak nepriamo
naznačiť, že Polly má v hlave úplný prievan alebo čo?
A veru ani dialógy tu veľa vody nenamútili.
Väčšina z nich vo mne vzbudzovala pocit, že sú všetci nejakí plochí, názorovo
ovplyvňovaní konzumnou kultúrou – čo je podľa všetkého asi autorkin problém.
Nemala som jednoducho pocit, že ide o reálne rozhovory. Akoby sa niekto
neustále vyťahoval a predvádzal sa, že je nad vecou. A nepýtajte sa
ma kto, lebo to robili skoro všetky postavy.
Myslím, že takéto myšlienkové pochody by som vedela
akceptovať v literatúre pre mládež, v dievčenských románoch. Presne tak na
mňa pôsobili postavy tohto príbehu – nevyzreto a teda s ohľadom na
ich vek a postavenie aj nereálne.
 |
| Hrdinovia z filmu Rozum a cit: Willoughby a Marianne |
Takže keď to zhrniem, hlavná hrdinka sa správala ako
totálná hlupaňa a nevedela o sebe a svojich pocitoch vôbec nič –
ako pubertiačka, ktorá vôbec nevie, ktorý chalan sa jej v skutočnosti páči
a ku ktorému aj niečo cíti – no hrôza. Ostatné postavy boli prvoplánové,
tuctové, nevýrazné a nasilu vtipné.
Naozaj ma táto kniha sklamala. A teda budem
teraz SPOILEROVAŤ, a ak nechcete, nečítajte, ale musím to napísať. Jednoducho mi
to nedá. Vy by ste sa dokázali stotožniť s hrdinkou, ktorá je taká zúfala,
že ani nie po rande, len po prvom zoznámení zatiahne chlapíka, čo s ňou začne
flirtovať na večierku u jej najlepšieho kamaráta, rovno k sebe domov
a nie, nevyspí sa s ním, lebo k tomu ani nestihne dôjsť, lebo ona
krava ... veď viete ... mu to spraví ústami. NO FUJ! Akože, možno vyzniem teraz
ako puritánka, ale toto mi úplne narušilo môj „vesmír romantickej literatúry“,
kde sa takéto veci nemajú diať hlavným hrdinkám, ale ich šibnutým kamarátkam.
Tak, aby ste vedeli, ak máte aj vy taký citlivý žalúdok a vysoké nároky na
hlavné hrdinky, radšej sa do tejto knihy ani nepúšťajte.
MOJE HODNOTENIE: 2/5 (2 hviezdičky
za krásnu obálku 😀 )
Ospravedlňujem sa čitateľom,
ktorým sa kniha páčila, ale pre mňa to bol jedoducho krok vedľa.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára