Pages

nedeľa 26. augusta 2018

Nanič mama (The Unmumsy mum) Sarah Turner, vydavateľstvo Tatran, 2018, preklad: Jana Benková-Marcelliová


Ružová knižka Nanič mama z pera blogerky Sarah Turnerovej je úprimnou sondou do hĺbky duše obyčajnej mamy, ktorá je v prvom rade človek a teda svoje mamičkovské povinnosti zvláda ako „človek“ nie ako „supermama“.  


Môj pôrodný výkon vyvrcholil, keď som bola otvorená na desať centimetrov. Vyhlásila som najnezmyselnejší štrajk vo svojom živote a odmietla tlačiť.
„Chcem epidurálku!“ zakvílila som nevedno na koho. Moja požiadavka zostala bez odozvy, keďže táto loď odplávala o päť centimetrov skôr.
„Chcem cisársky rez!“
„Chcem zomrieť!“
Tak. Tak.
Všetci znervózneli. Trish zostrila hlas.
autorka, blogerka Sarah Turnerová
Podľa Jamesa som potom predstierala, že tlačím. Pritom som mumlala „Veď tlačím,“ no očividne som nedokázala nasmerovať akékoľvek úsilie smerom dolu. Zjavne som sa však spamätala a napokon skutočne zatlačila, lebo po troch hodinách, keď sa ma zmocnil už známy pocit, že sa usilujem vysrať delovú guľu, bol Jude konečne na svete.
Neskutočná úľava. (str. 39)

Obal knihy vás navnadí na príjemné oddychové čítanie s humorným podtónom, no Sarah nám toho chce povedať viac, ako len pobaviť. Keďže aj ja som mamou (mám takmer šesťročného syna a trojmesačnú dcérku) vedela som sa vžiť do Sarah absolútne na sto percent. S tým rozdielom, že nepijem toľko vína a na rozdiel od Sarah prešla som si aj drsnejšou formou popôrodnej depresie.

Snaž sa nemeškať. Mám tvojich detí po krik. (Sárina smska Jamesovi – str. 76)
Nie je to jeho vina, ale po piatich hodinách „Som priateľský svietiaci medvedík, naučím ťa 1,2,3“ som uháňala po skrutkovač na vyberanie batérií a mumlala: „Už nie si taký priateľský, čo Alfie?“ (str. 104)

Musím povedať, že knižka sa mi čítala jedna radosť, pretože autorka nevymenúvala konkrétne situácie, ale skôr zovšeobecňuje plusy a mínusy svojho materstva takým nadneseným svojským spôsobom a preto sa skôr dozvedáme o duševnom dozrievaní počas materstva ako o konkrétnych zážitkoch s množstvom dialógov a opisov. Myslím, že to poňala sviežo a vďaka tomu sa kniha číta ľahučko, občas si súhlasne pokyvkávate hlavou, smejete sa nad niektorými historkami a sem-tam si uvedomíte, že aj vy robíte rovnaké chyby a obviňujete sa – a tak ako zistili Sarah pri svojom blogovaní – nie ste v tom samy. 
Autorka Sarah Turnerova so synmi Judeom, Henrym a manželom Jamesom.
Teraz žijem v nádeji, že si zaslúžim vykúpenie za odsudzovanie z bezdetných čias preto rozdávam súcitné kývnutia hlavou, kedykoľvek som svedkom takejto situácie. Už nevydávam nesúhlasné „ts ts ts,“ akým cudzí ľudia naznačujú, že si máte urobiť poriadok s deckom. S úsmevom viditeľne prikývnem v nádeji, že vyšlem jasný odkaz „Všetci sme si to zažili. Správa sa nerozumne. Kryjem ti chrbát.“ (str. 203)


Táto publikácia môže byť skvelou terapiou pre všetky (viac či menej ) zúfalé mamičky. Určite odporúčam prečítať každej či už budúcej mame, alebo už dávno ,,praktizujúcim“ maminám. Nielen, že sa skvelo zabavíte, ale trošku sa vám uľaví, že nie ste jediná na svete, ktorú niekedy materstvo dovádza k nepríčetnosti. Ak ste sa ešte len chystáte na mamičkovské povinnosti, táto Sárina spoveď vás pripraví na to, že netreba mať „veľké očakávania“ a je to v poriadku, ak to nie vždy zvládate bez kriku a sĺz (tým som vás samozrejme nechcela vystrašiť).

„Nikdy nebudem svoje deti podplácať,“ vyhlásila som raz. Ha, ha , ha, ha, ha. Podplácanie je v skutočnosti jediná rodičovská taktika, s ktorou dosahujem žiaduce výsledky. Nie som v tom sama:  podplácanie je základom rodičovského prístupu u 99 percent populácie. Za každým slušným dieťaťom sú gumové cukríky, nie je tak? Zvyšné percento používa mágiu alebo čary. (str. 110)

Moje deti - Lianka a Alex
Nedostatky som našla v názvoch seriálov a relácií, či detských animákov, ktoré našinec nemusí vždy poznať a tak „nezafungujú“ u nás Slovákov tak ako v Británii. Je otázne či prekladateľka nemohla prekladať tieto názvy našimi ekvivalentmi, pretože niektoré pasáže sa kvôli týmto nedotiahnutým maličkostiam stávajú prázdnymi a nič nehovoriacimi výpoveďami. Za pokus by to stálo.   
S týmto problémom však autorka nemá nič spoločné. Čo ma však ešte negatívne zaskočilo je to, že Sarah neverí v nič, v Boha, v posmrtný život, jednoducho v nič. V kapitole, ktorú venovala svojej mame, sa k tomuto priznala a toto ma fakt veľmi zarmútilo. „Sarah, v niečo veriť musíš!“ Nie je to smutné, keď žijeme bez viery? Neviem si predstaviť, že by som verila v to, že po smrti ma nič nečaká. Kruté....

Myslím, že Sarah venovala väčšiu časť svojich myšlienok úskaliam materstva ako ich krásam, ale keď si uvedomíte, že tie „krásy“ sú popisované takmer všade a každý hovorí len o tom peknom (na to zlé sa rýchlo zabudne) je fajn, že sa môžeme podeliť aj s tým menej pekným a zároveň si takto dopriať psychohygienu a uľaviť svojmu svedomiu a výčitkám.

P.S.: Veľmi som sa pobavila na zistení, že Sarah Turnerová,( aj keď a v tejto knižke zaprisahávala, že ďalšie dieťa už nechce) sa stala medzičasom maminou až troch synov – Henryho, Judea a Wilfa. Nikdy nehovor nikdy! 

Autorkini traja synovia - Jude, Wilf a Henry

Z jej blogu: Henry, Jude, Wilf – if Mummy could live her life one hundred million times over, the three of you and your dad would be in it every time. No regrets.  – Henry, Jude, Wilf aj keď by sa mamička mala ešte sto miliónov krát narodiť, vy traja a ocko by ste boli v každom jednom jej  živote.

HODNOTENIE: 4/5 s ohľadom na žáner
Moje ratolesti
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu 
Titul si môžete zakúpiť TU

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára